Obdivuje všetko pekné, čo Boh stvoril, aj literatúru, víno a múdre ženy. Je chodiacou encyklopédiou, ktorá každý rok vydá knihu. Stále číta a píše, píše a číta. Rýchlo rozpozná dobré od zlého, podstatné od nepodstatného. Doteraz napísal 37 kníh a asi 1200 článkov. Po knihe „Anton Hykisch - písať znamená ostať“ jeho nová kniha „Bezhlavý čas“ je o francúzskej revolúcii (1792), ktorú stále idealizujeme, aj keď v nej denne padlo pod gilotínou 120 ľudí.
Súčasná karanténa je pre tvorivých ľudí dobrá príležitosť. Nikde nemôžu, nesmú a nemusia ísť. Musia sedieť doma - čo iné si môže priať tvorivý človek so stále väčšou minulosťou, kratšou budúcnosťou a s množstvom nápadov a plánov? Hykischova hlavná možnosť „sebarealizácie“ je písanie. Anton to vie a denne to robí.
Oslávenec nemal a nemá jednoduchý život. Predtým pre politiku, teraz pre zdravie. Pre postoje k udalostiam z r. 1968 ho z Čs. rozhlasu prepustili. Vylúčili ho aj zo Zväzu slovenských spisovateľov a zakázali mu publikovať. Po roku 1989 sa stal riaditeľom vydavateľstva Mladé letá, v r.1990-92 bol poslancom SNR za KDH. V r. 1993-97 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Kanade. V r. 1998 – 2002 externe prednášal politológiu na Trnavskej univerzite. Tvrdí, že sa to stalo po mojom návrhu, ako vtedajšieho prorektora.
V boji za nové štátoprávne usporiadanie bývalej ČSFR presadzoval prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Vyhlásil, že naša samostatnosť je nezvratná, osobitne vyzdvihol pokojný rozchod, ktorý svet vysoko oceňoval.
Anton pravidelne písal aktuálne eseje v mesačníku Euroreport, ktorý vydával Ľubo Jurík. Svoju všestrannosť potvrdil aj scenármi k filmom a rozhlasovými hrami. Mne sa páčila aj jeho kniha z r. 2004 Ako chutí politika - spomienky z r. 1990-2, na ktoré sa pomaly zabúda.
Blížiaci sa 14. marec je medzinárodným dňom čísla Pi=3,14159265..., je to aj sviatok Pi-klubu. Doteraz je známych 11,2 trilióna cifier tohto čísla, ktoré symbolizuje aj „nekonečnú“ tolerantnosť a stabilitu Pi-klubu. Hykisch je našim najstarším a najvýznamnejším členom. Našimi kľúčovými slovami sú knihy, umenie, víno a spev - tvorivosť, nápady, veselosť a kultúrnosť. Majorita katolíkov je zabezpečená, ale máme aj luteránov a ateistov. Členmi sú pravičiari, ľavičiari, aj strední. Nestrkáme ľudí navždy do šuflíkov, nikoho neodsudzujeme, snažíme sa pochopiť motívy činov, ktoré im iní vyčítajú. Ako v manželstve, treba nie sedemkrát, ale 77 krát, teda vždy, odpustiť. K rokovaniam patrí dobrá nálada, spev, hudba a vzájomné uťahovanie, nie opaskov. Klub je o literatúre, priateľstve, tvorbe, o intelektuálnom ekumenizme a víne. Je modelom budúceho politického života na Slovensku. Tešíme sa, že máme Antona, ktorého slová vždy ukľudnia búrku na genezaretskom jazere. Aj vo veku tri na štvrtú+ sa tomuto „Laboratóriu ideí“ darí, aj v pandémii.
Nedávno som navrhol, aby budúce stretnutie bolo v rímskej kaviarni Antico Caffe Greco, na via Condotti, pri Španielskych schodoch, pod tabuľou, že tam tvorili Ján Kollár (1844), Ján Smrek (1941) a Štefan Žáry (1944). Keď tam sedávali Leopardi, Byron, Baudelaire, Gogoľ, Goethe, Mickiewicz, Twain, Andersen, Goldoni..., prečo by tam raz nemohol byť aj Pi-klub?
Páčia sa mi Hykischove slová, ktoré sú typické pre odchádzajúcu generáciu talentovaných ľudí, ktorí na svojich ramenách niesli ťažkosti 20 storočia: „Pamäť, pamäť… Moje nenapísané romány. Modlím sa za to, aby mi zdravie vydržalo a aby som pre seba i pre iných mohol vyniesť pravdu z hlbín na svetlo. Lebo pri obzretí do minulosti, aká hrôza, čoho všetkého sme sa báli. Pretvarovali sa celé generácie, pod ťarchou netolerantnej moci. A kto sa raz začas vzbúril, zhodil masku pretvárky, dostal sa do priameho konfliktu s režimom...“
Nakoľko v novom systéme týchto blogov sa mi nedarí nahrať fotografiu oslávenca, ospravedlňujem sa mu preto.
