Mimózy, rododendrony a bugenvílie, ktoré farbou a vôňou pripomínajú krásu, svetlo a teplo Talianska.
Zväzok čistého papiera, alebo prázdny zošit zdôrazňuje možnosť náhleho nápadu, či osvietenia mysle, ktoré je nutné zapísať.
More s nikdy sa nekončiacimi vlnami, šumením kamienkov po márnom útoku vody, vyvoláva myšlienky trpezlivosti a neústupčivosti.
Potôčik, ktorý sa stráca v piesku, to je nevyužitý talent človeka – pre vlastnú pasivitu, okolnosťi, či neprajnosťou iných.
Jesenné chlady s vôňou padajúceho lístia, ktoré signalizujú konečnosť bytia a krásu prírody, ktorá tu bude aj po nás.
Pasáže z Paustovského, Solženicyna, Bunina a Prišvina, so spomienkami na časy, keď som ich čítal prvýkrát.
Obraz neznámeho maliara plný radosti alebo smútku, ktorý provokuje premýšľanie o jeho príčinách.
Narodenie dieťaťa, o ktorom nevieme, aký osud ho čaká. Radostný, smutný, tragický – zostane to dlho tajomstvom.
Tvár starého človeka, pripraveného byť osožný, ale aj odísť a byť užitočný inde.
Tajomstvo utrpenia a smrti detí, ktoré za nič nemôžu, ale odišli od nás nečakane a smutno.
Spomienka na veľkých umelcov, ktorých pochovali v spoločnom hrobe a po rokoch za ich diela platia milióny.
Myšlienka, že umenie je schopnosť zachytiť krásu, pravdu a radosť, nie šíriť strach, pesimizmus a depresiu.
Mnohé diela klasickej hudby ale aj ľudové piesne, bez ktorých by bol život omnoho chudobnejší.
Vzrušujú detaily, v ktorých je skrytá niť inšpirácií, asociácií a rozvíjania nečakaných príbehov.
Dojíma ma aj let divých husí, ktorý vidno iba zriedka. Nevieš odkiaľ a kam letia, pomaly a trpezlivo mávajú krídlami, nik sa neulieva, počúvajú vedúceho, veria mu a letia za ním. Ak niektorá zaostane, zvoľnia, ale pokračujú, vrátiť sa nedá. Cieľ nepoznajú, iba ho tušia, letia proti víchru a dažďu.
Aj my sme ťažko lietali 40 rokov, často v kruhu. Mnohí nedoleteli, rezignovali, zahynuli, vrátili sa vystrašení. Dnes tiež nie je náš let ľahký.
Buninova myšlienka sa nedá krajšie napísať: „V ďalekej rodnej zemi osamelá, navždy zabudnutá celým svetom, nech odpočíva v pokoji a nech je navždy požehnané jej prevzácne meno. Je to naozaj tá, ktorej lebka s prázdnymi očnými oblúkmi a jej vybielené kosti ležia dnes niekde tam na zarastenom cintoríne zapadlého ruského mesta na dne hrobu bez mena? Je to naozaj tá, ktorá ma kedysi kolísavala v náručí?“
V predvečer Svätvečera si spomeňme na naše mamy.
