Športu vďačím za veľa, naučil ma mnohému, čo sa mi zišlo. Láme bariéry medzi národmi, spája a zjednocuje ľudí. Dokiaľ sa budem hýbať, budem športovať. V detstve v Nitre sme robili takmer všetky športy. Najdlhšie som zostal verný skoku o žrdi, futbalu a stolnému tenisu. V skoku o žrdi by som vtedajšími výkonmi vyhrával olympijské hry do r. 1908. V rokoch 2000-2005 som žil neďaleko Olympijského štadiónu. Keď bývalo ticho, buď zrušili zápas alebo Rím smútil. Hrával som pravidelne futbal, napr. proti mužstvu herca Franca Nera, ja a on sme mali spolu 129 rokov. Pri rozlúčkovom zápase dal svoj 1921 gól, potvrdil som to médiám telefonicky. Súpermi bývalo aj mužstvo Opus Dei, bosí augustiáni z Brazílie, razantné mužstvo Rodiny Márie, mužstvá diplomatov - Rusov, Nemcov a Španielov. Keby ma nepozvali z Vatikánu a UEFA, nebol by som sa 22.9.2005 rozlúčil na námestí sv. Petra s Benediktom XVI. V ten deň tu bol futbalový turnaj detí a stretnutie s pápežom, prezidentom UEFA L. Johanssonom a slávnym M. Platinim. Pápež dostal dres a loptu, iste s ňou hrajú ligu vo vatikánskych záhradách. Vo večnom meste som videl a stretol mnoho športovcov, aj majstra sveta v skoku o žrdi z r. 2003 J. Gibiliscu (590 cm) a mnohonásobného svetového rekordéra S. Bubku (614 cm na štadióne, 615 cm v hale). Sú to skromní a sympatickí ľudia, ktorí nedostali nič zadarmo. Vedia, čo je to asketický život a tvrdý tréning – drina, pot a slzy. Šport mi dal zdravie, pozitívny prístup k životu, humor, znášanie porážok a víťazstiev. Naučil ma, že ani nie tak výsledok, ako úsilie o jeho dosiahnutie je dôležité. Šport je nutný pre zdravý život, iba W. Churchil s cigarou a slovami „no sport“ a pápež J. Ratzinger sú výnimky. Kontrapríkladom je pápež K. Wojtyla, z ktorého vitality do atentátu mali kardináli strach. Mojim ideálom v mladosti bol Emil Zátopek, mnohonásobný svetový rekordér a olympijský víťaz. Stretával som sa s ním v Prahe, kde som bol zodpovedný za šport. Veľmi zdôrazňoval, aby sme na šport nezabudli. Na 90. výročie futbalu v r. 1991 predseda zväzu V. Jíra prišiel na návštevu s prezidentom UEFA L. Johanssonom a prezidentom FIFA J. Havelangom. Prvému som v prípitku povedal, že Nitra práve vypadla z 1. futbalovej ligy, môjho otca to mrzelo. Sľúbil prípad prešetriť a zjednať nápravu. Druhému som povedal, že za totality som zorganizoval futbal žiakov Bayern Mníchov - Slovan Bratislava. Vycestovacie doložky sme dostali za pár dní, Havelange nepochopil, čo je to doložka. Neskôr som sa dozvedel, že za Slovan hral nielen môj syn, ale aj syn vtedajšieho šéfa Štb, ktorý vybavenie doložiek urýchlil. Po revolúcii som mal na starosti aj federálne športové zväzy, prípravu na Olympijské hry a reprezentáciu ČSFR. Zúčastnil som sa zimnej olympiády v Lillehammeri v r. 1992, bol som vedúci delegácie na letnú olympiádu 1992 v Barcelone. Po voľbách tesne pred olympiádou moje vstupenky využil R. Filkus. Dnes snahu o preslávenie socialistického športu z totality nahradila snaha o získanie peňazí (platy futbalistov, tenistov a hokejistov nespomínam, špičkový atlét môže za 10 s. trvajúce víťazstvo na 100 m dostať 1000 gramovú hrudu zlata). Voľakedy sme dostávali diplom, držkovú, rybací šalát a kofolu, niekedy aj rezeň. Pretože sa už na olympiádu nedostanem, od r. 2007 v Nitre organizujeme Kalvárske olympijské hry. Súťaží na nich stovka 70 ročných seniorov, napísali sme o tom knihu: Ako sme boli malí - odtajnené po 60 rokoch. 6. olympiáda bude 12.9.2009, po zasadaní orgkomitetu v krčme beží naplno príprava. Olympijský víťaz v skoku o žrdi v Moskve z r. 1980 (578 cm) Poliak V. Kozakiewicz bol nedávno v Bratislave. S úsmevom hovoril o „geste so zohnutým lakťom“, ktoré urobil po víťaznom skoku. Bola to odpoveď na nešportové chovanie divákov, ktorí ho rušili, aj protest proti politike ZSSR. Zaregistrovali ho v krajinách utláčaných komunizmom, aj v 64 krajinách bojkotujúcich olympiádu kvôli sovietskej invázii do Afganistanu. Protestné gesto si zaslúžila aj olympiáda v Pekingu. Krajina s tvrdou kapitalistickou ekonomikou a ešte tvrdšou komunistickou ideológiou, ktorá má najvyšší počet trestov smrti na svete (ročne asi 5000), ktorá utláča Tibet a ľudské práva, väzní po tisícovej masakre na námestí Tiamen od r. 1989 stovky ľudí, si zaslúži kritiku svojej politiky. Stále mám dres AC Miláno od majiteľa Silvia Berlusconiho. Mám aj rozkopaný futbal Fifa Etrusco, ktorý mi dal po zápase AC Miláno - FC Lecce v r. 1991 na San Siro. Keby Miláno nedalo v poslednej minúte gól, nemal by som fotografiu s M. Van Bastenom a R. Gullitom. Verím, že raz pred nami zastane červený Lamborgini a vystúpia z neho šíbri v čiernych okuliaroch, Berlusconiho budem poznať. Podpíšem zmluvu na pravé krídlo do AC Miláno, vypijeme si svätojurské víno, psov uviažeme, aby nebola blamáž. Zaujímavé, že na vypredanom San Sire dávam stále z 30 metrov rozhodujúce góly, vždy je to na koncertoch alebo v kostole pri slabej kázni. Môj čas však ešte príde: iba musím dodržiavať životosprávu a tvrdo trénovať!
