Sídlisko zvučí televíznym programom. Z rádia tlmene znie vznešená symfónia, život plynie v taktoch hudby génia. Vedľa mňa zhlboka oddychuje dcéra, pred chvíľou sa usmiala a zašeptala: „Tatino, ľúbim ťa!“ Jej nežné objatie je hlavným výsledkom môjho tridsaťročného života. Vraj hneď po narodení som spustil „váá – auvááá“ a nemotorne som nadvihoval hlavu. Mama mi rozprávala, že vtedy pocítila netušený cit materinskej lásky a napadla jej otázka: „Aký život prežije môj prvorodený?“ Predo mnou leží fotografia, ako „pasiem baránky“ a zvedavo sa pozerám dopredu. Dnes rovnakými očami sledujem dcéru. Prítmie je naplnené jej spokojným dychom a majestátnou hudbou. Cez clonu dažďa prichádza z hlbín noci a upokojuje dušu. Odvtedy ubehlo 30 rokov. Človek stále na niečo upieral zrak – s dôverou, zvedavo aj prekvapene. Boli to hodnoty, pre ktoré sa oplatilo žiť? Radostné detstvo, veselá mladosť, gymnázium, prvá láska, športovanie, univerzita, učiteľovanie, dlhá vojna, veda, manželstvo, prvé dieťa a jeho pohreb, smrť mamy, druhá dcéra a onedlho zasa príde nový život. Nikto mi nesľúbil, že sa mi bude dariť, nezaručil, že budem žiť spokojne. Mne sa však darilo a žijem spokojne – pretože mám svojho Boha. On svojou Prozreteľnosťou, riadil moje kroky. Často som padol, mnohokrát neuspel, nikdy som však nestratil zo zreteľa ono dávne: „Hľadajte kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko ostatné sa vám pridá!“ Svedectvom svojej tridsiatky potvrdzujem pravdivosť tohto prísľubu. Dni sa hrnú stále rýchlejšie, možno už zajtra sa ma dcéra opýta: „Tatko, ako treba pekne prežiť život?“ Budem jej vedieť odpovedať? Predo mnou visí obraz búrky na mori Ivana Ajvazovského Deviata vlna. Veľké vlny zalievajú námorníkov, ktorí sa z posledných síl držia potápajúceho vraku. V diaľke svieti krvavočervené slnko, ľudia pod ním sú stratení. Je aj naša budúcnosť rovnaká? Kŕčovito sa držíme života a o chvíľu nás nebude? Nie! Náš cieľ nie je preplaviť sa na druhý breh. Náš cieľ je vydržať a Slnku ukázať, že dokážeme bojovať a obstáť v skúškach. Dôverujme Božej dobrote, ktorá nás raz privedie k sebe, do večného života. Je jar, ale začala dlhá, tuhá zima. Aj keď sa zvečerilo a deň sa schýlil, nemáme strach.P.S.: Iba Boh vtedy vedel, že normalizačná zima bude trvať 20 rokov.
