Objavil sa náhle, ako kométa. Mal mimoriadnu schopnosť pár slovami navodiť atmosféru. V Zlatej ruži Konštantína Paustovského som našiel tento Jeseninov úryvok: Až povedou mne plavou čeřinou,s provazem na šijia s hlavou nevinnou...Paustovský v Jeseninovom rodisku Konstantinove (Jeseninovo), napísal, že západy slnka za Okou a súmraky na vlhkých lúkach sú najdokonalejšie v Jeseninovej poézii. Žil divokým a rýchlym životom. Často mal milostné aféry a škandály, bol viackrát ženatý, ale stále nežne a milo písal o svojich láskach. Za jeho najvydarenejšie dielo sa pokladá básnická poviedka o tragickej láske „Anna Snegina“. Srdce vás zabolí aj pri miniatúre (1925) v preklade Z.Bergrovej: „Vánice, můj milý, všechno zavála, ja bych zatopila, postel ustlala.“„To si jenom Pámbu stoupa na špičky,sype z výšky dolů bíle kytičky.Zatop milá, v plotně, ustel postýlku,Roztaje mi srdce aspoň na chvilku.“Ďalší úryvok je tiež z r. 1925 v preklade Ľ. Feldeka:Prostá si ty, prostá rovnakoako v Rusku na stotisíc iných.Máš clivotu ranných oblakov,máš aj ten chlad, jesenný a siný.Hnal som srdce z lona do lona,hlúposťami zapratal si myseľ,a tvoj prísny obraz – ikona –po kaplnkách zatiaľ ticho visel. Jesenin sa v básniach často vracal k matke, napr. v Liste mame z r. 1924 v preklade M. Marčanovej píše:Tys ješte živa, moje stařenko?I ja jsem živ – a pozdrav posílam.Ať plyne tichá záře večernínad střechou domku, jak jej v mysli mám....Jsem dosud něžný, jak jsem býval kdys,a jenom na to s touhou myslívam, jak utek bych od stesku vzpurnéhok chalupě nízké zase domů k nám....Tak zapomeň už na svůj nepokoj,ať duše tvá se pro mne nermoutí!A ve svém starém vetchém šušuněmi nechoď marně za ves naproti.Rovnako je to aj s jeho návratmi do rodnej dediny (r. 1925, preklad Ľ. Feldeka):Znova sa vraciam k rodným kútom svojim.Kto ešte pozná ma? A kto už nie?Pred drevenicou ako gazda stojím.Štvanec a tulák, srdce skúšané....Všetci už našli mier, čo všetkých čaká, môžeš sa akokoľvek namáhať.Hľa, prečo ma to k človeku tak láka.Hľa, prečo stále ľudí mám tak rád.Hľa, prečo na pokraji plaču bol som...Usmial som sa, bôľ v duši uhasiac –veď túto drevenicu, gánok so psomuž aj tak asi neuvidím viac.Jesenin sa často sa zamýšľal nad poslaním básnika, ktorý to mal v porevolučnom surovom bolševickom čase veľmi ťažké. Svojimi nekompromisnými postojmi ale aj škandálmi sa dostal do nemilosti režimu, pred ktorým ho zachránila iba hospitalizácia na psychiatrii (úryvok z 1925, preklad Ľ. Feldek): Byť básnikom – to len taký môže,čo pravidlo pravdy neporuší:krvavo si vydrie spopod koževlastný cit – na balzam cudzích duší.Byť básnikom – značí na námestívypľuť dušu, netajiť sa s tiesňou. Iba slávik spieva bez bolestia vystačí iba s jednou piesňou.Svoj alkoholizmus opísal v sugestívnej básni Čierny muž (1925, preklad J. Taufer):Můj příteli,jsem velmi a velmi chorý! Sám nevím, kde sa vzal ten bol.Buď že vítr fičínad pustými, holými poli,anebo jako keře v zářiposypáva mozek alkohol.Jeho poézia dosahuje vrchol v roku 1925, s blížiacim sa dátumom jeho smrti, ktorú v svojich predtuchách neraz predpovedal (úryvok z r. 1925, preklad M. Marčanovej): A podzim zlatnouci a chladný,když letní mízu brízkam vzal,pro ty, co opustil jsem tady,se žlutým listím rozplakal.Ja vím to, vím. Už v krátké době- ne svou, ne cizí vinou snad -za nízkou zdí tam na hřbitověsnem tichým navždy budú spát.Tušenie vlastnej smrti je aj v básni z r. 1925 (preklad Z. Bergrovej):Stříbrobíle pláně luna popráši,celá země leží v bílem rubáši.Bílé slzy kanou bílým březinám.Kdo jim asi umřel? Nejsem to ja sám?Poslednú báseň napísal svojou krvou v predvečer smrti, pretože v hoteli, v ktorom býval nebol atrament. Báseň odovzdal svojmu priateľovi s poznámkou, aby ju prečítal neskôr:Na shledanou – bez ruky a slova –smutek ulét, vyhas každý vznět.Umírat věc jistě není nová,žít však, věř mi, žít – toť jakbysmet.28. decembra 1925 ráno našli Jesenina mŕtveho v petrohradskom hoteli. Smrť označili za sebevraždu, ale dodnes je s mnohými iregularitami nevyšetrená s dôvodným podozrením, že išlo o vraždu bolševického režimu. Jeho smrť vyvolala v Rusku veľký smútok. Básnik Vladimír Majakovský k nej povedal: „V živote tomto umrieť ťažké nie je, je omnoho ťažšie život vytvárať.“ Poétka Marina Cvetajeva napísala v januari 1926 báseň na jeho pamiatku:... jen ne žel – málo žil,jen ne smutek – málo dal,-mnoho žil – kdo naše žildny, všechno dal – kdo píseň dal.Obaja, Majakovský a aj Cvetajeva zomreli, podľa oficiálnych verzií tiež sebevraždami – Majakovský sa ako 36-ročný zastrelil 14.4.1930 v Moskve, Cvetajevu našli obesenú vo vyhnanstve v Jelabuge (Tatarsko) 31.8.1941, mala 49 rokov. Príčiny a okolnosti ich smrtí zostali dodnes tiež nevyjasnené.Jesenin nie je mojou novou témou. V spomienke na smrť pápeža Wojtylu som napísal na http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=189275, že mi v srdci vtedy znel úryvok básne Sergeja Jesenina Kvety (1925) ”Šum rezeda a fiala, mne z duše ťarcha spadala.” (V českej verzii to v preklade J. Víšku zneje takto: „Šum, fialinko s rezedou, ať smutky navždy odejdou!“). Môj článok "Spomienky na staré lásky" na http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=185782#ixzz19LbeUbRz som uviedol náznakom na Jeseninovu Pieseň o fenke, ktorej utopili sedem šteniat: Svoj posledný škandál urobil Jesenin v Astórii. Kto sčíta slzy nad sučkou s utopenými šteňatami? ...České úryvky sú z knihy Sergej Jesenin: Za píseň život jsem vyměnil (Čs. spisovatel, Praha, 1979), slovenské sú z knihy Ľubomír Feldek: Neodovzdaná lýra (Columbus, Bratislava, 2005). Originálne básne Sergeja Jesenina v ruštine sú na http://www.litera.ru/stixiya/authors/esenin.html .
