6.4.2005 Vatikán zverejnil pápežov testament, poetický a teologický text s praktickými želaniami. Zdôrazňuje dar II. Vatikánskeho koncilu, voči ktorému sa s celou Cirkvou a najmä episkopátom cítil dlžníkom. Je nezvyklé, že pápež všetkých prosil o odpustenie. Ďakoval za plodnú spoluprácu hierarchii a mnohým ľuďom, aj bratom kresťanom – nekatolíkom, rabínovi Ríma, predstaviteľom nekresťanských náboženstiev, reprezentantom kultúry, vedy, politiky a médií. „Pán Boh zaplať“ venoval najmä rodičom a súrodencom. Priznal, že rozmýšľal o prípadnom vzdaní sa funkcii, ale pretože pri atentáte ho Boh zázračne zachránil, predlžil mu a znova daroval život, odvtedy viac patrí jemu a verí, že mu dovolí poznať, dokedy má plniť túto funkciu a dopraje mu sily, nutné pre túto službu. 8.4.2005 sa pohrebu zúčastnilo asi 4 mil. ľudí a 142 oficiálnych delegácií. Slovenskú sme vítali na letisku. Zástupca Vatikánu, Slovák, mi povedal, že pokloniť sa pápežovi mimo radu veriacich môžu iba vrcholní predstavitelia. Nepôjdu tam všetci, aj delegácia USA tam mala iba päť ľudí. Ani trochu som nemyslel, že to bude tak. Poznal som vatikánsky protokol a ľudí, ktorí ho presne, ale veľkoryso riadili. Keď sme došli k bočnej bráne baziliky a z áut vystúpilo 60 ľudí, po krátkom rozhovore všetkých vpustili na päť minút k pápežovi. Bolo dojemné vidieť ho mŕtveho tam, kde som ho toľkokrát videl živého. V deň pohrebu, aký svet nezažil, bol Rím ožiarený slnkom. Červené sutany kardinálov viali ako zástavy, čapice im lietali. V Evanjeliu na rakve listoval Duch Svätý, až veľkú knihu zabuchol. V závere tucet nosičov zdvihli rakvu a po pochode, ktorý každý chcel aspoň trocha zdržať, sa s pápežom otočili k stotisícom na námestí, stomiliónom pri obrazovkách, miliarde katolíkov vo svete a 6 miliardám obyvateľov planéty. Pápež urobil to, čo vždy robil pri rozlúčke: otočil sa ešte raz, usmial sa a zamával generácii, ktorá ho 27 rokov milovala. Ľudia z celého sveta neváhali cestovať tisíce kilometrov, aby mu vzdali úctu a obdiv. Najslávnejšie hviezdy filmu, športu a politiky môžu iba snívať o takejto popularite. Svet dnes uznáva iba mladých a zdravých, Wojtyla sa stal idolom ako zodratý starec, ktorý bojoval do konca a umieral pred očami sveta. Poukázal na krehkosť tela a silu vzkriesenia,jeho utrpenie bolo extrémnou formou evanjelizácie. Keď rakva zmizla, nastala chvíľa ticha. Pripomenulo mi to Vajnory, keď sa pápež 22.4.1990 lúčil a milión ľudí spievalo „Ó, Mária bolestivá, naša ochrana“. Keď odišiel, všetci zmĺkli v slzách, dojatí z neopakovateľnosti chvíle, na ktorú sme čakali stáročia. Taliani zvládli pohreb na jednotku. Potvrdili, že sú majstri improvizácie a Vatikán majster protokolu. Všetko pripravili za 48 hodín, mnohí to porovnávali s Jubilejným rokom, ktorý pripravovali niekoľko rokov. Zorganizovať a ustrážiť 142 kolón áut vládnych delegácií s 938 osobami nebolo ľahké. Bolo tam 39 hláv štátov, 7 kráľov, 17 predsedov vlád, 55 ministrov a mnohí reprezentanti inštitúcií. Pri slovách: „Dajte si znak pokoja!“ nastal magický moment pri ktorom cvakali fotoaparáty, pretože sa vzájomne pozdravili aj reprezentanti znepriatelených štátov. V závere kardinál Ratzinger, akoby dal chvíľu čas davom vyjadriť sa. Znel dlhý potlesk, heslá „Rýchlo svätý“ neustávali. Škoda, že zvyk prvotnej cirkvi – vyhlásiť svätého aklamáciou už neplatí. Ján Pavol II. bol 264. nasledovník sv. Petra, po 455 rokoch prvý netaliansky pápež, po sv. Petrovi a Piovi IX., pápež s tretím najdlhším pontifikátom v histórii. V Taliansku a najmä v Ríme bol veľmi obľúbený. Považovali ho za jedného z nich, nedopustili na neho, chápali jeho starobu, choroby a nevládnosť, oceňovali, že sa nevzdal a bojoval do konca. Sám skúsil fašizmus a komunizmus, mal veľkú zásluhu na páde železnej opony. Ľudia ho mali radi, aj keď hovoril tvrdé pravdy. Jeho nároky boli vysoké, svoje posolstvo opakoval stále unavenejším hlasom. Mal neobyčajne pekný vzťah s mladými, ctili si ho, aj keď nesľuboval pohodlný život. Navštívil celý svet, nepodarila sa mu iba návšteva Ruska a Číny. V r. 1989 ho Gorbačov pozval do Ruska, ale moskovský patriarcha s tým nesúhlasil. Vzťah Číny k Vatikánu je odmietavý pre svoju štátnu cirkev, čínskym komunistom sa nepáči aj diplomatický vzťah Vatikánu s Taiwanom. Po smrti bol Wojtyla dlho hlavnou témou médií. Noviny dostali o ňom tisíce svedectiev a spomienok, mnohé uverejnili. Spomeniem iba článok F. Alberoniho v Corriere della Sera a Adriana Celentana z La Repubblica. Alberoni napísal 4.4. úvodník „Zbrane posledného proroka: viera, nádej, technológia“: Ján Pavol II. čelil politickému a kultúrnemu úpadku Európy s nekresťanskými vodcami a mondializácii prudkého nástupu iných ideológií, najmä islamu. Bez strachu ignoroval dekadentné európske neverectvo, vzal do ruky evanjelium a obrátil sa na všetkých ľudí zeme, ktorí sú ešte schopní veriť – bez ohľadu na etnické, politické a náboženské rozdiely. Nečakal, že oni prídu k nemu, on šiel medzi nich pomocou nových prostriedkov technológií a scénografie. Obrátil sa na mladých a na ľudí jednoduchej viery. Pridŕžal sa evanjelia, ktoré hovorí do srdca každého človeka. Hlásal jeho dôstojnosť a slobodu, dodával odvahu, nádej a dôveru. Vnímal aj posledného z ľudských bytostí, pretože bol stvorený na obraz Boží. Pochopil, že náboženstvo nepramení zhora, ale zdola, z náboženských hnutí, zo spoločenstiev veriacich, z mučeníkov, zo všetkých, ktorí reprezentujú svoju vieru životom a prácou. Celentano, populárny vtedy 67 - ročný spevák, pápežovi napísal list: „Počas týchto mimoriadnych chvíľ si urobil prvý zázrak... Žiadny pápež nedokázal pohnúť toľko lásky ako Ty. Dnes na pohrebe budú prítomní hlavy štátov sveta a vzdajú poctu poslovi Krista, jedinečnému bojovníkovi proti všetkým vojnám... Zdá sa mi, že Ťa vidím cez štrbinu v nebi – krásneho, mladého a silného, sediaceho na kameni s margarétou v ústach. Smeješ sa a zabávaš nad zmätkom, ktorý vyvolala Tvoja smrť. Zhora sa pozeráš vôkol seba, na krásu a žiaru neba, ktorá ťa obklopuje. Divíš sa, s akou pobožnosťou ľudia plačú nad Tvojou smrťou. Viem, že by si chcel dostať špeciálne povolenie od Ježiša, aby si ešte raz mohol zostúpiť na zem a povedať všetkým, aby neplakali, pretože smrť neexistuje. Chcel by si objať každého človeka a povedať mu, aby sa tešil, pretože existuje večná radosť, ktorú Ty už vnímaš. Uvedomujem si však, že to nie je možné. Nie preto, že by to Ježiš nechcel, ale preto, že by to bol veľký šok a radosť, ktorú by ľudia nezvládli... Ciao, Karol! Aj keď Ťa nevidíme, vieme, kde si a s „Kým“ tam vesluješ... Vieme tiež, že občas budeš blízo nás!“
