V dnešnom Taliansku žili oddávna mnohé kmene, napr. Umbrov, Sabinov, Venetov, Marsov, Picenov, Volšov, Latinov a Etruskov. Najzaujímavejší a najtajomnejší osud mali Etruskovia, ktorí žili najmä v dnešnom Toskánsku. Rímsky historik Titus Livius o nich napísal: „Boli národ, ktorý bol oddaný náboženstvu viac ako ostatné národy.“ Verili, že bohovia riadia osud každého človeka, ktorý musí prežiť svoj osud v súlade s božou vôľou. Rím založil Romulus 21.4.753. Niektorí pokladajú za jeho zakladateľov Etruskov, ktorý sem prišli okolo r. 1000 pred Kristom. Ich osud dodnes fascinuje, na vrchole boli v 7. stor. pr. K., asi v r. 616 sa zmocnili Ríma. Poslední traja králi Ríma boli Etruskovia (615-510 pr.K.), v r. 510 ich Rimania vyhnali. Ich náhle stratenie sa z histórie je tajomstvom. Vraj verili vešteniu, že boh dal ich civilizácii iba osem storočí. Potom boli akoby rezignovane asimilovaní rozpínavosťou Rímskej ríše. Najviac na mňa zapôsobili etruské pamiatky v Cerveteri a Tarquinii. Aj po tritisíc rokoch som tu stretol veľa krásnych žien, ktoré tvárou, vlasmi, oblečením a šperkami pripomínajú Etruskov z nekropolí. Vlčica z 5. stor. pr. K., ktorá dojčí Romula a Rema, je z Cerveteri. Je to bronzová plastika,kópia je na rímskom Kapitole, originál v múzeu. Náhrobné maľby v Tarquinii predstavujú život plný radosti a zábavy, ich autori mali zmysel pre pohyb a farby. Nízko nad cerveterskou pláňou visela žeravá guľa, úzky cíp mesiaca nad ňou čakal na svoju príležitosť. Na severe sa tiahli duny vrchov, nad nimi jednotne cvičili mraky drozdov, ktoré na povel odleteli preč. Pod pahorkami sa vinula šíra rovina s pasúcimi kravami. Krajšie miesto pre večný odpočinok si Etruskovia nemohli vybrať. V doline schovanej v zeleni, v tufovej pôde sú vyhĺbené kamenné izby a kruhové domy, skôr obydlia ako hroby. Kamenné dvere vedú do tmavých miestnosti s kamennými posteľami, kde odpočívali predkovia Talianov. V hroboch s nádhernými freskami sú predmety nebývalej krásy a vysokej kultúrnej úrovni. Sú plné scén zo života, nástrojov a ozdôb. Mŕtvym pripomínajú pobyt na zemi, sochy a obrazy zobrazujú krásne a vznešené tváre. Najmä u žien, ktoré boli rovnoprávne s mužmi, si to všimnete. Už príchod do Cerveteri je impozantný. Najprv kľukatá, potom rovná úzka a hustá aleja nádherných pínií stráži skrytý cintorín. Pri jeho vchode, sa stromy rozostúpia do kruhu a priateľov mlčky vítajú. Figovníky, cyprusy, olivovníky a pínie s pietou pozorujú hostí, ktorí prišli vzdať úctu predkom v uličke mŕtvych tichého údolia iného sveta. V srdci si nosím sochu usmiatych manželov na sarkofágu. Je širší ako ostatné, pretože je pre dvoch, ktorí sa mali radi a asi spolu zomreli. Mladé úsmevy prezrádzajú, že ich smrť nerozdelila, že odpočívajú v pokoji. Musela to byť veľká kultúra, ktorá pred 2500 rokmi vytvorila takéto pamiatky (úvodná fotografia prináša iný sarkofág manželov). Tarquinia je mesto na kopci obklopené vysokým múrom, plné veží, kostolov a palácov. Je od mora vzdialené asi päť km, s nádherným výhľadom,aj preto, aby sa na prepad vylodených vojsk mohlo pripraviť. Bolo hlavným mestom Etruskov, kvitnúcim centrom vzdelanosti, keď Rím bol dedinou. Etruskovia vedeli športovať, hrať na hudobné nástroje, milovať aj bojovať. Okrídlené kone nad chrámom sú zo 4. stor. pr. K. Pri návšteve Tarquinie vás ohromí kult mŕtvych, mystérium ticha hrobiek. Nekropole sú na celom území, je ich asi 6 tisíc. V Tarquinii sú najkrajšie, 5-8 metrov pod zemou, často vymaľované obrazmi. Boli sme v Monterozzi, v hroboch sú nádherné ozdoby, vázy a šperky, ktoré živí zanechali mŕtvym. Mŕtvi sa na maľbách usmievajú, akoby verili, že život nekončí smrťou. Je to niečo nevídané v porovnaní s dneškom a s históriou ľudstva. Týkalo sa to nielen bohatých a vznešených, ale aj normálnych občanov, ktorých mená a vek pri smrti je známy zo zápisov na sarkofágoch. Na jednom je napr. vyryté meno a vek mŕtvého - 84 rokov: LARTH VEST (a) rcni (e). Mal vraj potomkov v Rímskom senáte ešte v 1. stor. pr. K. Hrobka č.8 Cardarelli je nazvaná na počesť básnika, ktorý sa narodil pri Tarquinii, písal básne o Etruskoch, zomrel v roku objavenia hrobky (1959). V múzeu sa mi páčila táto jeho sloha (voľný preklad):Tu je všetko nehybné, čarovné, v mojej spomienke. Aj vietor. Vystihuje to myšlienku človeka, ktorý sa pozerá na voľné pláne krajiny, na modrý pás mora, trblietajúci sa v zapadajúcom slnku. V parčíku je kamenná kniha s vyrytým textom tohto básnika, ktorý vystihuje mystiku a tajomstvo etruských nekropolí (voľný preklad):Vysoko na brale, udieraný vetrami vzdoruje cintorín:kresťanská oáza v podsvetí Etruscov.Dievčatko, najkrajšie z Velchy,ešte žije v hrobe vládcu podsvetia. Slnko už zapadlo, mesiac svietil slabo, krajina bola ponorená do tajomného prítmia, v ktorom boli duše Etruskov blízko. Cestu z údolia mŕtvych ukazovala aleja temných pínií. Ako Etruskovia žili, ako vychovávali deti, z čoho brali silu a inšpiráciu k vytvoreniu týchto nádherných vecí, k hlbokej úcte k mŕtvym a bohu? Zmizli ako dinosaury, nevysvetliteľne a náhle. Starý Riman mi to vysvetlil: „V Taliansku veľa vecí zostáva tajomných a nevyjasnených. Osud Etruskov je jednou z nich.“ V dedinke Murla pri Siene sú tiež etruské vykopávky, žijú v nej akoby dvojníci malieb a sôch Etruskov. Genetické štúdie DNA, či jej obyvatelia nie sú priami potomkovia Etruskov sa však nateraz nepotvrdili. Krásne fotografie z návštevy Cerveteri a Tarquinie v r. 2005 sú v článku http://kubus.blog.sme.sk/c/78057/Etruske-nekropole-Cerveteri-a-Tarquinia.html Boli Etruskovia Slovania? Nateraz mám iba jeden argument: aj my máme krásne ženy!
