Po sparnom dni slnko klesalo do mora, na brehu sa k nemu plantala čajka. Nohami sotva prepletala, krídla bezvládne ťahala po piesku. Prvá vlna ju uderila, v druhej zmizla. Otriasla hlavou ako voľakedy, na tretí pokus sa jej to podarilo. O chvíľu bola iba bodkou, ktorú vlny hojdali ďaleko od brehu. Keď ju deti stratili z dohľadu, zabudli. O pol hodiny more vyhodilo na piesok neforemnú operenú masu, ďalšia vlna ju zrazila na bok. Čajka sa už nevládala postaviť, ani sedieť so vztýčenou hlavou. Každý jej chcel pomôcť, ale už to nešlo. Bezvládne ležala na boku s roztiahnutými krídlami. Nôžky, nevládne a krivé, doslúžili. Hlávka odpočívala pri zemi, oči videli iba matne. Ponúkali sme jej kadečo, nič nechcela, iba občas, hrozivo cvakla zobákom. Nechápala, že jej chceme dobre, že s ňou súcitíme a rozumieme jej obrane. Plavčík ju opatrne položil na drevo, rovno sa posadila. Ani od neho nič neprijala, iba trpezlivo na niečo čakala. Deti sme presvedčili, že teraz si oddýchne a odletí k svojim, bližšie k slnku. Zrazu pláž spozornela: čajka sa postavila na nohy, rozhliadla sa, vedela, kam sa vydať. Vykročila tam, kde prežila život, vlny, slnko a dážď. Išla ťarbavo, ale vzpriamene, s pohľadom na horizont sa neobzerala. Zem ju už nezaujímala, pri mori krátko zaváhala, dôstojne sa pohrúžila do vĺn, ktoré ju tentoraz nezaliali. More sa uhlo jej ubolenému telu, preplávala prudšími vlnami a už ju prúd, ktorý iných ťahal k brehu, unášal opačne. Bolo vidno jej osamelú hlávku, bodku stratenú vo vlnách, ktoré ju kolísali, šum mora ju upokojoval, zapadajúce slnko pozývalo. Zotmelo sa, vyšli hviezdy, more stíchlo, iba údery vĺn v pravidelnom rytme bili na jednu stranu zvona. Doznievala patetická, tíško a majestátne, iba trochu smutne a nespravodlivo. „More čajku uzdravilo, už vzlietla k svojim, ktorí ju čakali. Stretla sa s mamou, tatom a deťmi, všetci tam spolu lietajú,“ povedali sme deťom, ktoré sa potešili, že smutné stretnutie radostne dopadlo. „Smrť nie je zlá, je iba kus života ťažkého“, povedal Jíři Wolker pred svojou mladou smrťou, „Smrťou sa život nekončí, iba mení“, počúvame na pohreboch. Starnutie a umieranie však prináša mnohým aj akúsi krivdu z nenaplneného života - najlepšie by bolo rozlúčiť sa, odísť a už sa nevrátiť. Keď príde Pani Smrť, je to tajomstvo, nie hra na guličky. Smrť otázky nekladie, na všetky definitívne odpovie. To, čo včera malo veľkú hodnotu, je dnes smeti. Celý život by mal byť prípravou na tento okamih. Denne vidíme, ako sú ním triafaní nič netušiaci ľudia. Vždy voči ním cítime aj výčitku, že sme im niečo podstatné nepovedali. Som presvedčený, že napriek všetkému, všetko dobre skončí! P.S.: Chcel som sem dať peknú hudbu z MP3, ale mi to nejde. Nabudúce!
