Jeho láskou bol futbal, aj keď ho nehrával. Doma bolo veselo, keď Nitra vyhrala. Keď to bolo vonku, bola slávnosť, smutné bolo, keď prehrala, najmä doma. Vtedy mama pripravila mokrý uterák, tata si ľahol, potichu sme si z neho uťahovali. Roky bol futbalovým rozhodcom, do 75-ky inštruktorom, ktorý sledoval zápasy. Keď proti domácim odpískal jedenástku, mohol sa lúčiť so životom. Keď domáci prehrali, dal si čierne okuliare a usporiadatelia ho zadným vchodom vyprevadili do tretieho chotára. Občas ho zbili, tuším v Kozárovciach a v Preseľanoch. Keď tade cestujem autom, rozmýšľam, ako by som im to po kresťansky vrátil. Keď Nitra prvýkrát postúpila do 1. ligy tata žiaril. Keď prehrala doma s Prešovom, zalamoval rukami. Keď z ligy vypadla, bola z toho tragédia. Jeho futbalový pucipajtáš - funkcionár Rudo Janečka na schôdzi vyhlásil: „Bratia, verte mi, som z toho zúfalý!“ Mama mu odkázala, aby sa utiekal k sv. Judášovi Tadeášovi, patrónovi zúfalých. Boli sme chudobní, peňazí nebolo, z jedného učiteľského platu vyživiť 4 deti nebolo ľahké. Často sme mávali mastný chleba s cibuľou, nie jeden. Chutil aj suchý s mrkvou alebo s jablkom, salám sme jedli raz za rok, čokoládu vtedy, ak ju dodala UNRRA. Niekedy tata doniesol z povale klobásu, ktorú nosil so slaninou a masťou z Michalian. Bol to každoročný dar jeho súrodencov Vinca, Jana a Margity, ktorí zostali verní gazdovaniu. Ráno sme tatu čakali na stanici s károu od Paťa Slováka. Naložili sme na ňu kufre, z ktorých bolo cítiť rôzne vône. Doma tata, ktorý mal červené oči od nevyspania, náklad zavesil na poriská metiel na povalu. Keď som dostal žltačku, klobás som sa nemohol dotknúť, vtedy ešte nebol febichol. Po športe, ale aj po čerešniach, marhuliach a slivkách, aj nezrelých, sme pili vodu z vodovodu. Pre mlieko chodil tata do Krškán na bicykli, neskôr sme ho dostávali od pani Dengovej. Z plechovej nádoby litrovou odmerkou ho čapovala do kanvice. Kakao som prvýkrát pil v piaristickom kostole po prvom prijímaní v r. 1946. Museli sme sa postiť od polnoci, na omši nejedno dieťa odpadlo. Pani Šefčovičová nás napájala vodou a miesto spoločných modlitieb, tým, čo bolo zle, kázala iba hovoriť „Ježiško, ľúbim, ťa!“ Po omši sme dostali koláč a kakao. Ja som sa tam prikmotril aj pri bratovom prijímaní, nevšimli si, že nie som nový. Na obedy mama varila omáčky: špenátovú, fazuľovú, hrachovú aj kôprovú, často s vajcom a zemiakmi. Kôpor nám nosila Kati-nény z Veľkého Cetína, prinášala aj maslo, tvaroh, vajcia a smotánku. Minule som bol sám doma, po prehliadke kuchyne som našiel krupicu. Moja skúsenosť z detstva sa osvedčila – uvaril som si krupicovú kašu. Ako ju varila mama? Najprv sme museli v sporáku zakúriť, každý chcel pomôcť, aj keď to bolo iné, ako indiánsky oheň. Aj trikrát zdochlo, kuchyňa bola plná dymu, na štvrtýkrát - chytilo. Oheň veselo hučal, z komína sa dymilo, preváralo sa mlieko, ktoré mohlo vykypieť. Najprv sa na ňom urobila koža, tá hrubla, až sa začala dvíhať. Keď ste nedávali pozor, mlieko „ušlo“ a jeho guľky sa pripaľovali na sporáku. Všetko smrdelo, na spálené sme sypali soľ. Utierali sme to vechťom, ak aj ten zhorel, smrad bol väčší. Ak sa koža pretrhla, mlieko prihorelo, kastról sa potom ťažko umýval. Sekundu pred katastrofou stačilo kastról odsunúť z ohňa. Po prevarení mlieka sa kastról posunul na slabší oheň a za miešania sa do neho sypala krupica. Vždy sa to zdalo riedke, až naraz to bolo husté, aj varecha v tom stála ako stožiar. Keď ste slabo miešali, vytvorili sa gľocky. Niekto ich vypľúval, iní zjedol. Mama vyliala kašu do tanierov, pridala maslo a posypala škoricou s cukrom. Kto bol pažravý, popálil si jazyk, kto nebol, kašu fúkal a jedol z kraja. Po výbornej večeri sme onedlho boli hladní, vyriešilo sa to mastným chlebom s cibuľou. Boli sme učiteľské deti, rodičia nechodili na rodičovské združenia, tata sa všetko dozvedel v škole od kolegov, hneď to rukolapne vyriešil: „Vžite sa do koži svojich rodičov, keby im robili ich žiaci takto zle.“ Brat Marián tvrdí, že tata mal šťastie. Keby vtedy platili dnešné zákony, najmä ten, že deti sa nesmú biť, tak by tatu zavreli na doživotie, pretože nás riadne dral. Nezazlievali sme mu to, bol na to zvyknutý z domu, kde jeho otec často na neho „odpasal remiň“. Dnes rodičia chodia na všetky akcie svojich detí: koncerty, šport, otvorené hodiny a musia híkať, aké bolo ich dieťa výborné. Naši nikde nechodili, pre tatu bol iba brat Marián výnimka. Keď hral hokej alebo futbal, tata mu drukoval. Aj hokej mal rád, keď bol s mamou v Prahe na svadobnej ceste, zistil, že tam hrajú naši proti Rusom. Nechal mamu v hoteli a išiel na hokej. Vrátil sa vykričaný, naši prehrali. Keď Mariánove mužstvo Nitry, v ktorom bol brankár, v Bratislave prehralo 16:0, tata ho ospravedlňoval, že mal 16x zakrytý výhľad obrancami. Keď dostal gól, tata sa vadil, že puk nebol celým objemom za čiarou – tento argument mal z futbalu. Keď v Zbehoch na hodoch dostal brat vo futbale gól, podľa tatu boli vinní obrancovia, zle postavili múr, nedržali si útočníkov a nevinný brankár nič nevidel. Tatu, ako učiteľa, ktorý chodil verejne do kostola a manželku mal katolícku aktivistku, komunisti a eštébaci vyšetrovali a šikanovali. Nezlomilo ho to, mal v sebe svoju hrdosť, jasne vedel, aké zlo je komunizmus. Niekedy v 50 rokoch ho zaistili a dva dni lámali pre spoluprácu s ŠTB. Vyhrážali sa mu, že viac rodinu neuvidí. Rozhnevalo ich, že vydržal, zobrali ho do Tatraplánu a na poliach v Hrnčiarovciach ho vyhodili do tmy. Aj v 80. rokoch ho pri vyšetrovaní chceli nahovoriť, aby donášal na syna Františka. Vyskočil, rozčúlil sa a vynadal im, čo si o ňom myslia. So spoluprácou prestali, ale ešte mu dlho nedali pokoj. Omnoho neskôr, keď bolo treba otcovi v Nitre zaviesť plyn, iba Marián nosil rúre a kopal. Raz zbadal, že na olovrant tata nekúpil salám za dve koruny ale pražskú šunku. „Príde Jožko z Bratislavy pomáhať.“ Prišiel som, aj s dvoma deťmi, ktoré nikdy nevideli jamu. Chodili okolo a kukali do nej, aby do nej nepadli, musel som ich strážiť. Šunku sme zjedli a Marián kopal ďalej. Pred vyše rokom som o tatovi uverejnil článok na http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=173817, včera sme si na neho všetci spomenuli v Nitre. Nech mu večné svetlo svieti!
