Futbal bol v detstve našim všetkom. Hlavným problémom bola lopta, ktorú sme nikdy nemali. Božím darom bola aj gumená alebo mamina, ktorú ušila z handier. Neskákala a niekedy sa pri strele rozsypala. Potom sme kopali do škatúľ, plechoviek a kameňov.ŠK Kalvária bola mužstvom, ktoré nikdy neprehralo. Od rána do večera bolo počuť: gól, nahraj, vedľa, roh, ruka, jedenástka. V bráne bol Dede, v obrane Števo a Rudo, v zálohe Džipa, v útoku Caco, Pišta a Vaco. 18.9.2010 na Kalvárskej olympiáde si zasa všetci zahrajú, iba Pišta bude fandiť z neba (viac na http://www.jozefmiklosko.sk/publicistika/publicistika_5_kalvarske_hry.htm ). Na celodenných zápasoch hrávali vyzlečení proti oblečeným. Boli sme hrdí na naše meno, keby sme sa volali Real Madrid, zápas Stračia cesta – Real Madrid by znel novinárom divno. Postupne sme porazili Kolóniu, Zobor, Borinu, Mesto, Staré letisko a Stračiu cestu, remizovali sme iba v medzinárodnom zápase s krš-kan-čan-mi. Zápasy končili večer, keď nebolo vidno. Pamätám sa na výsledok 43:42 pre nás, súper vraj vyrovnal, ale bola to tyčka, miesto ktorej bol kameň. Vadili sme sa, kým nás mamy nezavolali domov, ani sme na seba nevideli.Dede sa neskôr stal brankárom Družstevníka Zbehy. Keď boli v Zbehoch hody, chodili sme ho povzbudzovať. Hádzal sa ako divý a z husacieho stehna sa ušlo aj nám. Raz po zápase, v ktorom výborne chytal, prišiel za ním tréner z Trnavy a navrhol mu hrať za prvoligovú Trnavu. Napísal si jeho meno na cestovný poriadok, Dede doteraz čaká list so zmluvou, nečudo, že potom bez neho Trnava vypadla z prvej ligy. Tata nikdy futbal nehral, ale desiatky rokov bol rozhodca alebo inštruktor, ktorý si tajne zapisoval priebeh zápasu. Neraz ho naháňali s palicami po chotári, ešte dnes keď idem cez dediny, kde ho zbili, mám chuť im to vrátiť. Keď sme ho neskôr v nedeľu navštívili, počúval rádio: Komjatice - Dunajská Streda 2:0, Bučany - Plavecký Štvrtok 1:1, Kľačany - Rimavská Sobota 0:2, Kiripolec - Skočdopole 0:0. Všetko komentoval, vedel, kto postúpi, kto vypadne a kto sa zubami-nechtami udrží v piatej lige. Keď po revolúcii Nitra vypadla z 1. ligy, bol nešťastný. V r. 1991 z príležitosti 90. výročia Česko-slovenského futbalu ma v Prahe navštívila aj delegácia UEFA a FIFA. Na slávnostnej večeri v Hrzánskom paláci som sa prezidenta Johanssona v prípitku opýtal, prečo UEFA dopustila, aby z ligy vypadlo také kvalitné mužstvo, akým je Nitra. Priznal si chybu a sľúbil, že vec prešetrí. Tváril som sa vážne a bývalé hviezdy futbalu sa pod fúzy smiali. Prezidentovi FIFA Havelangemu som porozprával, ako som za socializmu dojednal zápas žiakov Slovan Bratislava – kde hral aj syn Dano, s Bayern Munchen v Mníchove, kde sme prehrali iba gólom v poslednej minúte. Povedal som mu aj o to, že zázrakom bolo, že sme získali aj vycestovacie doložky, nechápal, čo by to mohlo byť. V rokoch 1990-92, aj keby mala vláda padnúť, v utorok o 18.hod sme spolu so synom Danom vždy v Prahe hrali: Vláda ČSFR - Dukla Praha. Neraz sme vyhrali, hanbu sme Slovákom neurobili. Napriek tomu po vrátení domov ma KDH nestavalo ani do politiky, ani do futbalového mužstva. Tajomník Šuty mi povedal, že „je to je politicky neúnosné, aby traja bratia hrali v jednom mužstve.“ Nemôžem prezradiť, čo som mu povedal. Peknú spomienku mám na zápas AC Milano – FC Lecce v San Siro v Milane. Sedel som vedľa Silvia Berlusconiho, začal sa usmievať, až keď Milano dalo tesne pred koncom gól. Pozval ma do kabíny, mám pekné fotky s Gullitom a van Bastenom, do daru som dostal dres AC Milan a futbal Etrusco Fifa s podpismi hráčov (viď perex - Caco a Dede). V Ríme bola nedeľa, dve hodiny poobede a rodiny s dedkom a babkou už kráčali k štadiónu. O šiestej hrala Roma alebo Lazio, hoci aj s ŠK Fiťfiriť. 80 tisíc divákov zaplnilo okolie autami, najhoršie bolo po zápase, keď sa 20 tisíc áut naraz pohlo. Ak bolo vidno giallorosso - žltočervenú, hrala Roma, ak biancoceleste - bielomodrú, hralo Lazio. Ak obe farby, po zápasy boli bitky. Ani jednému som nefandil, ale som bol rád, keď vyhrali, vtedy pol Ríma jasalo. Mojimi favoritmi boli žltí - mladé Chievo Verona a ružový - Palermo zo Sicílie. Teraz kvôli Hamšíkovi sú nimi modrí spod Vezuvu. Ambasáda sa nevenovala iba nudnej diplomacii. V stredu sme hrávali na nemeckej škole, v nedeľu s mužstvom herca Franca Nera, niekedy aj v centrále Opus Dei, ktorí boli lepší katolíci ako futbalisti. S bosými augustiánmi - Brazílčanmi sme obutí vyhrali 10:5, potom bolo 7:8. S členmi Rodiny Panny Márie, medzi ktorými hrával aj synovec Karol, dnes misionár v Rusku, sme tiež vyhrávali. V r. 2003 navštívilo Rím mužstvo KDH, do správy som napísal Slovensko. Vyhralo s teológmi Vatikánu 4:2, aj s Ruskou ambasádou 7:2, dal som gól hlavou. Veľvyslanec Spasskij mi potom často húdol: „Jozef, éto nenáda...“. S KDH sme navštívili aj tréning AS Roma v Trigorii. Keď sa medzi nami objavil Francesco Totti, baby kričali: „Držte ma, ide na mňa druhá puberta!“ Napriek tomu, že dnes je futbal profibiznis, keď zaspávam, alebo som v kostole na slabej kázni, prichytím sa pri sne, že som urobil štyroch hráčov na Stadio Olympico a dávam víťazný gól do vinkla. Je jasné, že môj čas ešte príde, len treba tvrdo trénovať!
