Má schopnosť zrozumiteľne sprostredkovať ľuďom aj ťažké veci. Nemá rád plané kompromisy, ktoré sa uzatvárajú len pre pokoj. Umenie a vedu pokladá za najvyššie dary, ktoré dal človeku Boh. V ďalšom uvediem jeho menej známe výroky. V prejavoch po revolúcii s nástupom neserióznosti do politiky som často hovoril: „Systémy, ktoré chcú totalitu, najprv presadzujú slobodu jednotlivca, podporujú individuálne programy, vytváranie mnohých politických strán, podnecujú každého proti každému. Z toho vzniká chaos a potom predstúpia so svojím programom a poriadkom ako záchrana ľudstva. Takto sloboda vedie k jej zániku.“ Dlho som nevedel, že autor tohto výroku je kardinál Ratzinger. V r. 1970 povedal: „Budúcnosť cirkvi môže a bude vychádzať zo sily tých, ktorí majú hlboké korene a žijú z čistej plnosti svojej viery..., bude, ako to bolo vždy, znovu poznačená svätými, ľuďmi vnímajúcimi viac, než frázy, ktoré sú práve moderné.“ Už ako kardinál povedal: „Cirkev potrebuje revolúciu viery, nesmie sa oddať duchu času. Musí sa odlúčiť od svojich majetkov, aby si zachovala svoje dobro... Učiteľský úrad cirkvi je tu na to, aby chránil vieru ľudu pred útlakom teológov, vieru obyčajných ľudí pred mocou intelektuálov.“ V knihách rozhovorov s Petrom Seewaldom: Soľ zeme (1996) a Boh a svet (2000) kardinál s nezvyklou otvorenosťou odpovedal aj na ťažké otázky. P. Seewald bol v mladosti komunista a ako 18-ročný vystúpil z cirkvi, až neskôr sa do nej vrátil. Kardinál sa ho nikdy nepýtal na jeho minulosť, nechcel poznať dopredu otázky, ani jednu z nich nestiahol a nepridal. Pri nahrávaní sa priznal, že po dlhom období vo funkcii prefekta Kongregácie sa cíti „starý, unavený a vyčerpaný.“ Je pozoruhodné, že po desiatich rokoch, už ako pastier cirkvi sa zdá byť mladý a svieži. Obe knihy sa 24 hodín po voľbe pápeža stali najžiadanejšími titulmi v Taliansku, v rebríčkoch kníh sa ocitli na prvom a druhom mieste. V knihe Soľ zeme, ktorá vznikla z rozhovorov pri Frascati, na otázku „Koľko ciest vedie k Bohu?“ odpovedal: „Koľko je ľudí na svete... Od Krista vieme, že Boh nie je mrazivým správcom paragrafov, že pozná zľutovanie a že sa k nemu môžeme priblížiť bez strachu... Základným prvkom kresťanstva je radosť. Ak sa niekto raduje, bojí sa, že sa previní proti solidarite s trpiacim, veď nemožno sa radovať vo svete, v ktorom panuje toľko biedy a nespravodlivosti...Ide tu o veľký omyl. Svet sa úbytkom radosti nestáva lepším, netešiť sa pre utrpenie trpiacim nepomôže.“ Ďalej povedal: „Dnes nachádzame vieru natoľko komplikovanú, že sa nám prístup k nej zdá veľmi ťažký. Potrebujeme istý druh revolúcie viery, odvahu postaviť sa proti všeobecným istotám... Boh nehovorí nahlas, hovorí prostredníctvom znamení a cez udalosti nášho života, cez blížnych. Vyžaduje si to bdelosť a umenie nedať sa ohlušiť povrchnosťami... S cirkevnými majetkami si musíme spytovať svedomie. Žiaľ, v dejinách cirkev nebola schopná zbavovať sa pozemských majetkov, ale vždy musela o ne prísť, pričom jej táto strata obyčajne prospela.“ K histórii poznamenal: „Prvé tisícročie bolo v znamení jednoty, druhé v znamení veľkých rozkolov, v treťom, Ducha Svätého, by sme mohli znova nájsť jednotu.“ Knihu rozhovorov Boh a svet vytvorili autori za 5 dní v kláštore Montecassino. Sú v nej napr. tieto témy: Máte strach z Boha? „Nemenoval by som to strach. Boh vie, akí sme. Vie, že sme telo, prach, berie nás i s našimi slabosťami.“ Je Boh vždy vážny alebo prejavuje aj humor? „Myslím si, že má veľa humoru. Niekedy dá človeku aj malý šťuchanec: počuj, neber sa až tak vážne. Humor je súčasť radosti stvorenstva.“ Ako sa vyrovnávate s problémami? „ 1. Pokúšam sa problém vniesť do modlitby a tam sa vnútorne posilniť. 2. Usilujem sa robiť niečo náročné, úlohu, ktorá si ma celého vyžaduje a ktorá mi urobí aj radosť. 3. Stretnutie s priateľmi ma môže aspoň trochu zbaviť toho, čo ma zaťažuje.“ Každý sa občas cíti unavený, bezmocný a zúri nad svojim zdanlivo celkom pobabraným a nespravodlivým životom. Čo potom? „Asi treba začať ako Jób. Najprv treba na milovaného Boha tak povediac nakričať: Čo to so mnou robíš? Hoci bol Jób sťažovateľ, na konci mu Boh dal za pravdu.“Aký je Boh? „Trescem až do 3. a 4 pokolenia, ale zmilúvam sa až nad tisícami pokolení.“ Po vyjadrení tejto nerovnováhy medzi Božím hnevom a milosrdenstvom povedal: „Najväčšie chvíle Cirkvi sú chvíľami utrpenia a prenasledovania, nie obdobia, keď mala veľa peňazí a svetskú moc... Biblia obsahuje protirečivé texty, viera sa nám nepredkladá ako hotový systém... 4. prikázanie hovorí o zaobchádzaní so starými už neužitočným a bezmocným človekom. Veľká cena sa pripisuje schopnosti ctiť si zostarnutých rodičov, ktorí nám dali život...“ Priznal sa tiež k tomu, že „čím som starší, tým je mi Božia Matka dôležitejšia a bližšia.“ K budúcnosti cirkvi povedal: „Vidím mnoho starých, odumierajúcich konárov na strome cirkvi, ktoré pomaly, mnoho raz ticho, inokedy s hrkotom padajú na zem. Ale vidím predovšetkým mladosť cirkvi. Stretám množstvo mladých z celého sveta, nové hnutia, nové nadšenia z viery. Tento entuziazmus, sa určite nedá otriasť nijakým kritikami cirkvi – ktoré vždy môžu byť aj oprávnené – pretože radosť z Krista je vždy väčšia... Pán cirkev zjavne nikdy neopúšťa.“ V rozhovore v mesačníku Tridsať dní č.8/9 2003 konštatoval: „Som presvedčený, že Ján Pavol I. bol svätý pre jeho dobrotu, jednoduchosť a pokoru. Mal veľkú odvahu povedať veci s veľkou jasnosťou, aj keď boli proti bežným názorom. Jeho 33-dňový pontifikát mal svoju funkciu v histórii Cirkvi, nielen preto, že bol svedok dobroty a radostnej viery. Jeho náhla smrť otvorila bránu pre neočakávaný výber netalianskeho pápeža, pre niekoho absolútne nového.“ Kardinál sa priznal, že „mal ťažkosti nájsť si prístup k sv. Tomášovi Aquinskému.“ Vyrástol na učení sv. Augustína, sv. Bonaventúru a Origena, s ktorým vraj mal dlho rovnaký názor na hypotézu, že „peklo je prázdne, lebo dobrota Krista spasí všetkých.“ V prednáške „Kresťanské korene – včera, dnes a zajtra“ v talianskom Senáte 16.5.2004 povedal: „Európa riskuje sebazničenie, vrhá sa do nebezpečenstva, že si zničí základy, pretože stratí svoje duchovné korene... Javí sa dnes ako zvnútra vymierajúca a zániku vystavená civilizácia. Pre klesajúcu pôrodnosť jej hrozí biologický zánik, ohrozená je aj možným zničením tradičného manželstva a rodiny... Súčasný trend v Európe otvárať sa iným kultúram a súčasne popierať vlastné tradície má v sebe čosi patologické... Európa bez Boha, to je Babylonská veža so známym koncom... Zachrániť ju a jej kultúru pred úpadkom sa môže stať iba jej návratom k viere v Boha.“ 18.9.2004 povedal: „Prijatie Turecka do EÚ by bola ťažká chyba, pretože Turecko má málo spoločné s Európou... Žiadnej moslimskej žene by som nezakázal nosiť závoj, ale o to menej môžem dovoliť, aby bol vykázaný kríž, ktorý je verejným znamením kultúry zmierenia.“ Na Veľký piatok 2005 pre Krížovú cestu v Koloseu pripravil rozjímania kardinál. K pádu Krista napísal: „Koľko musí Kristus trpieť pre cirkev? Aká malá viera je v toľkých teóriách, koľko prázdnych slov? Koľko špiny je v cirkvi a aj medzi tými, ktorí by mu v kňazstve mali celkom patriť? Koľko pýchy a bezohľadnosti? Ako často oslavujeme len samých seba a Jeho vôbec neberieme vážne. Pane, tvoja cirkev nám často pripadá ako loďka, ktorá sa potápa. Jej zašpinené rúcho a tvár nám naháňajú strach. Pane, zmiluj sa nad svojou cirkvou, zachráň ju a posväť!“ Na omši pri zahájení 1. konkláve v 3. tisícročí, 18.4.2005 povedal: „Mať jasnú vieru, podľa Kréda Cirkvi sa často označuje za fundamentalizmus, zatiaľ čo relativizmus - nechať sa vláčiť „sem a tam závanom hocakého učenia“ - sa javí ako jediný postoj odpovedajúci modernej dobe. Buduje sa diktatúra relativizmu, ktorá neuznáva nič za definitívne a ktorej poslednou mierou je vlastné ja... Každý človek chce zanechať stopu, ktorá pretrvá. Čo z nej zostane? Peniaze, budovy, ani knihy nezostanú, po určitej dobe všetko zmizne. Jedinou, čo zostáva naveky je ľudská duša človeka, ktorého Boh stvoril pre večnosť...“Vtedy ešte netušil, čo sa stane na druhý deň.
