Keď budúci spoluzakladateľ Európy Alcide de Gasperi bol knihovníkom vo Vatikáne, Andreotti študoval kanonické právo. De Gasperi ho ako 27-ročného menoval štátnym tajomníkom vlády. Keď o tom rozmýšľal, zo štátneho sekretariátu mu zavolal biskup Montini – budúci Pavol VI.: „Choď robiť štátneho tajomníka!“ a Andreotti sa ním stal. V r. 1946 ho zvolili za poslanca parlamentu, odvtedy poslanecké lavice neopustil. Prezident F. Cossiga ho v r.1991 vymenoval za doživotného senátora. Bol sedemkrát predsedom vlády, celkovo temer 10 rokov, 27-krát ministrom (vnútra, obrany aj zahraničia) a štátnym tajomníkom. Ako premiér riadil tvrdé útoky proti mafii na Sicílii. V r. 1994 po aférach „Tangentopoli“ strana kresťanskej demokracie zmizla z talianskej politickej scény. V tomto roku na pro-life konferencii vo Vatikáne mal Andreotti záverečný prejav v prospech kresťanskej kultúry a ochrany života. Vtedy sa viedla proti nemu a jeho strane veľká kampaň, čakal ho súd. Napriek tomu ho publikum a hierarchia mimoriadnej srdečne privítali, kardinál Angelini ho trikrát nazval carrissimo a vysokí funkcionári Vatikánu mu verejne vzdali česť. Medzi ľavicou mal Andreotti veľa nepriateľov, ktorí proti nemu pripravili súdny proces, pretože “rozkázal mafii zavraždiť novinára M. Pecorelliho“, ktorý publikoval, že Andreotti mal styky s mafiou a že vedel o únose premiéra Alda Mora. Nasledovalo 11 rokov procesov a rozsudkov pre a proti, útokov proti nemu a falošných svedectiev. V parlamente prebehla rozsiahla diskusia, v ktorej Andreotti vysvetlil, kto má záujem na jeho krivom obvinení a odsúdení. Na súde v Perugii ho v r. 2002 odsúdili na 24 rokov väzenia. Po dlhých ťahaniciach bol v r. 2003 úplne zbavený viny a rehabilitovaný, takže on mohol obžalovať svojich nepriateľov, čo neurobil. Povedal, že išlo o manipuláciu svedkov, ktorých doviezli z USA. Proces ho stál veľa času a síl, ale sa nezrútil sa, pretože „viera a rodina ma zachránila“. V Ríme som Andreottiho často stretal a chodil na jeho prednášky. Vždy zaujímal otvorené logické postoje, spravodlivé a podopreté historickou skúsenosťou. Zastával sa Ameriky, ale ju aj kritizoval. Pripomínal vďačnosť Talianov k Američanom: veľa Talianov žije v USA, v II. svetovej vojne zomrelo v Taliansku viac Američanov ako Talianov počas vojny. Rozlišoval postoje proti vojne v Iraku a postoje proti USA. Nie každý, kto je proti vojne, je proti Amerike. Pri rozhovore s našim vtedajším predsedom NR SR povedal, že USA predtým chránili Saddáma Husajna, aj keď už bol krutý diktátor, ktorý spieval ódy na Hitlera. V r. 1978 sa s ním stretol osobne, pri príležitosti uzavretia dohody medzi Izraelom a Egyptom... Keď zanikol ZSSR a USA nemali protivníka, malo skončiť alebo sa zmeniť aj NATO. Terorizmus prišiel až potom, boj proti nemu nie je prvoradou úlohou NATO... Zdôraznil, že bez slobody neexistuje náboženská sloboda a naopak. Pripomenul, že Ústava Saudskej Arábie okrem islamu zakazuje kult iných náboženstiev v krajine. Opakovane zdôrazňoval nutnosť prijatia kandidátskych krajín, aj Slovenska, do EÚ. Tvrdil, že rozšírenie Európu nikdy neoslabilo, mnohí boli proti Španielsku a Portugalsku, ich prijatie však bolo obohatením Európy. Pri stretnutiach sa ma vždy pýtal, ako sa darí Jánovi Čarnogurskému a nechal ho pozdravovať. O referendách v Taliansku povedal, že nikdy nevyriešili žiadny problém, skôr vytvorili nové problémy. Napr. zamietnutie atómovej energie v r.1987 je príčinou pomalého rozvoja ekonomiky. Pri referende o rozvode bola časť kresťanských demokratov mylne presvedčená, že neprejde. Pri referende o terapeutickom potrate ho navštívil kardinál Benelli a vyslovil sa absolútne proti. Andreotti povedal, že bolo jeho súžením, keď ako premiér musel tento zákon podpísať. Odmietnutie liberalizácie zákona o umelom oplodnení v júni 2005 referendom pokladal za veľké víťazstvo. Po referende povedal: „V jezuitskom kostole Il Gesu je pod oltárom kameň venovaný osobnosti, ktorá žila 86 rokov, 5 mesiacov a 4 dni. Často som sa tam chodil modliť, vždy mi napadne, že keď on tak dlho žil, možno aj ja, ktorý 18. júna 2005 dovrším rovnaký vek, mám ešte niečo pred sebou. Práve tieto dni padli na referendum o umelom oplodnení. V Il Gesu som si vymodlil, že v Ríme ho ignorovalo 63% ľudí." (Doteraz neviem, o akú osobnosť sa jedná.) 16.septembra 2005 som mal možnosť so senátorom Andreottim viac hovoriť, sedel som blízo neho na obede veľvyslancov EÚ. Príhovor začal myšlienkou, že sa narodil za pápeža Benedikta a za pápeža Benedikta aj zomrie. Povedal, že musíme mladým pomôcť odmietnuť falošnú modernosť, z náboženského a aj z humánneho hľadiska. Odrezali im korene a teraz sa čudujeme, že strom nerastie. V závere obeda, ako vtedajší doyen veľvyslancov štátov Európskej únie v Taliansku som sa Andreottimu poďakoval, daroval som mu slovenskú slivovicu a navždy sa s ním rozlúčil. O pár dní som dostal jeho rukou písaný list s poďakovaním. Vo voľbách 2006 87-ročný Andreotti prijal kandidatúru Berlusconiho strany za predsedu Senátu. Voľbu vyhral F. Marini s počtom hlasov 165, Andreotti mal 156 hlasov. 21.1.2008 pri prerokovaní správy ministra D´Alemu o zahraničnej politike sa doživotní senátori Andreotti a Pininfarina zdržali hlasovania, prispeli tak k páde lavičiarskej vlády R. Prodiho, čím sa otvorila cesta k víťazným voľbám Berlusconiho. Aj v styku s Andreottim som si v Taliansku zvykol na úctu k starým, pri ich predstavovaní vždy zaznel potlesk. Názory starých politikov sa brali do úvahy, pozývali ich na akcie, do parlamentu, na konferencie a slávnosti. Snáď si aj my raz uvedomíme, že nebrať v úvahu názory starších, nielen v politike, ochudobňuje plnokrvný život spoločnosti.
