Na roráty o šiestej ráno nás rozospatých šikovali k oltáru. Už o chvíľu kňaz ľutoval, že nás zverboval. Všetko sme zabudli, stáli sme ako teliatka. Kňaz nám šeptal, ale potom rezignoval a odpovedal si sám. Knihu sme prenášali v nesprávny čas na nesprávne miesto. Miesto státia sme kľačali a keď sme mali kľačať, stáli sme tam, kde nebolo treba. Cengali sme hala-bala, ľudia boli popletení, po omši dal organista kňazovi rečnícku otázku: „Čo ste to mali za somárov pri oltári?“ Aj keď sme sa miništrovať naučili, s konfiteorom a suscipiatom to bolo stále zlé. Starší nám poradili, že máme nahlas povedať iba Konfiteor a záverečné Nostrum, medzitým treba potichu mrmlať: raz, dva, tri..., po tridsať. Zo začiatku to výborne fungovalo... Miništranti nosili krágeľ a sukňu, na nej mali košieľku. Kto prišiel neskoršie, a nám sa to stávalo, pretože sme bývali pri kostole, ten si nenašiel vhodný mundúr. V rýchlosti si vybral krátku minisukňu, alebo ju vláčil ako nevesta šlep. Raz si jeden stúpil na maxisukňu a pred oltárom sa roztiahol. Inokedy si ju pristúpil, padla mu a veriaci sa vyškierali na krivé nohy v krátkych gatiach. Raz pri oltári dal kňaz do rúk pomocníkovi svoju čapicu, aby ju zaniesol na miesto. Ten si ju položil na holú hlavu, nebyť veľkých uší, stratí zrak. Hlavný miništrant bol s „cingáčom“, vedľajší s „knihou“. Hlavný musel cengať, ten s knihou ju iba prenášal z jednej strany oltára na druhú. Keď sa pred omšou nevyriešilo, kto pôjde s cengáčom, vyhral ten, ktorý sa prvý postavil na cengáčovú stranu. Keď tam stáli dvaja, kňaz musel jedného chytiť za ucho a priviesť na správne miesto. Zlozvykom miništrantov bolo žuť vosk, ako kanadskí hokejisti. Žuvačky ešte neboli, žuli sa sviečky. Hlavní miništranti to mali zakázané, u postranných, ktorí chodili iba so sviečkami, sa to tolerovalo: s plnými ústami boli ticho. Odzadu stádo baranov vyzeralo slušne, spredu akoby boli na paši. Miništranti so sviecami nejednotne kľakali a vstávali, odchádzali a prichádzali ako stádo slonov. Neraz si priškvarili vlasy a mihalnice, alebo horúci vosk vyliali susedovi za krágeľ. Komu sviečka zhasla, zapálil si ju od druhého. Raz sme si sviečky navzájom pozhasínali, darmo sa kostolník hrozil bakuľou na zhášanie sviečok, pomoci nebolo. Najväčšie dobrodružstvá boli s kadidlom. Je to nádoba na retiazkach, s ktorou sa kadí voňavý dym. Na žeravé uhlie sa nasype tymián, ktorí príjemne rozvoniava. Drevené uhlie sa pripálilo na variči a dalo sa do misky na drôte. Tá sa točila nad hlavou, aby sa uhlíky rozžeravili. Začiatok a koniec tohto úkonu sa musel robiť rozvážne. Ak sa točilo príliš rýchlo či pomaly, žeravé uhlíky sa vysypali na koberec. Vyhlásil sa poplach a holými rukami sme ho zachraňovali. Stávalo sa, že bolo treba kadiť, ale uhlíkov nebolo. Vtedy kňaz do kadidla darmo sypal tymián, kadidlo nekadilo. Všetci sa tvárili, že kadidlo, ktoré nekadí, predsa kadí. Sestra Helena raz stala blízko: „Však sa z toho nedymí!“ Brat Marián jej odvrkol: „Čo si slepá, nevidíš, že zdochlo?“ V kostolnej veži sú zvony, na ktoré sa zvoní alebo vyzváňa, podľa toho, či je do začiatku pol alebo štvrťhodina. Dnes sú zvony na elektrinu, vtedy sa zvonilo lanami, ktoré viseli vo veži. Kostolník ich pravidelne poťahoval a popúšťal, keď nemal čas, poslal zvoniť nás. V kostolných šatoch sme vo veži vystrájali: plašili sme holuby, tetám zhora na staromódne klobúky hádzali kamienky a tak sme sa naháňali, akoby vo veži strašilo. Kto zvoniť nevedel, tomu zvonilo na jednu stranu bim-bim-bim alebo na druhú bam-bam-bam. Pod Kalváriou hasičov nevolali, vedeli, že to zvonia miništranti. Zvoniť bolo treba päť minút. Hodinky sme nemali, zvonili sme, až kým nás organista zdola neokríkol. Vtedy bolo treba brzdiť, to bolo najlepšie. Zvon sa zastavoval tak, že človek sa zavesil na lano a váhou ho zabrzdil. My sme boli ľahkí, lietali sme do dvojmetrovej výšky ako čerti v bábkovom divadle, vrážali sme do seba a vymetali zvonicu. Pri takomto hluku nás neraz nachytala kontrola. Raz som organistu zbadal, až keď ma chytil za ucho. Musel som lano pustiť, čo si ostatní všimli, lebo im pri lietaní chýbal tretí. Vypočuli sme si kázeň, že všetko sa zažaluje rodičom. Organista sa tváril nahnevane, kým nezačal hrať. Vtedy organ nebol na „elektriku“, ale pákou sme ťahali „mechy“, z ktorých sa vzduch nasával do píšťal. Keď vzduchu nebolo, organ nehral. „Budete žalovať mame?“ opýtal som sa v polovici piesne. „Samozrejme, že budem!“ „Keď budete, my nebudeme,“ pomysleli sme si a prestali sme ťahať. Organista vyhrával, ale vzduch sa minul a organ prestal hrať, darmo sa klávesy stláčali. „Chlapci, ja vášho anjela, ťahajte!“ Marián slušne odpovedal: „Budeme, ale najprv sľúbte, že nebudete žalovať.“ „Chlapci neondite sa, ťahajte!“ zakvílil organista, ľudia už falošne habkali. „A budete žalovať?“ „Nebudem,“ vzdychol regenschóri. „Tak my budeme!“ a druhý verš sa spieval zasa s organom. Počas omše miništranti vyberajú do zvončeka. Pre ateistov poznamenávam, že je to vrecko na palici, do ktorého sa hádžu peniaze na kostolné veci. Tak ako kadenie, aj vyberanie bolo umením, ktoré každý neovládal. Keď vyberal bažant, vrátil sa s poloprázdnym zvončekom, skúsený profík ho doniesol plné peňazí. Vyberať sa muselo pomaly, pred každým počkať, kým si nájde drobné. S vreckom sa nenápadne mykalo, aby zvonček zvonil. Drevo potichu prebehlo kostolom, šikovný pri každom mykal zvončekom, až kým nepochopil, o čo ide.Na úvodnej fotografii je kňaz Štefan Zloch, misionár SVD, „s knihou“ mu miništruje môj synovec Karol a syn Dano. Páter bol Boží muž, plný úsmevu a vtipu. Narodil sa v r. 1910 v Ompitáli – Doľanoch. V r. 1939 odišiel ako misionár do Číny, kde pracoval 12 rokov. V r. 1951 ho komunisti uväznili, rok ho surovo mučili, žil v klietke, potom ho vyhostili. V r. 1953-8 bol misionárom v Japonsku, ovládal aj čínštinu a japončinu. Bol spolužiakom mojej mamy, zažil som ho v Mníchove, kde viedol s veľkou obetavosťou kolégium pre zahraničných študentov. Keď ho ráno o štvrtej zobudili, že ide do Filipín, o 10 minút bol s aktovkou pripravený. Stále horšie videl, nakoniec oslepol. Keď v snehovej metelici v Mníchove šoféroval, počas jazdy som sa mu snažil oškrabať okno. Povedal, že netreba, lebo aj tak nič nevidí. Zomrel doma 9.11.1992, pochovaný je v Doľanoch. Jeho život opisuje kniha: Fu Šen Fu z Ompitála (1993).
