O Jozefovi Šramekovi som za totality počúval z rušenej Slobodnej Európy, poznal som ho až po revolúcii, keď sa po 40 rokoch vrátil domov. Bol katolík, obetavý človek, básnik a spevák. Bojoval za ideály kresťanskej demokracie a za suverenitu Slovenska. Miloval najmä Oravu, chodil na mítingy, moje deti ho sprevádzali, hrali a spievali. Po voľbách 1990 povedal: „Slováci si želajú, aby dedičstvo komunizmu demontovala VPN s bývalými komunistami, ktorí sa k nej pridali a nesú zodpovednosť za minulosť. KDH bude tejto ťarchy ušetrené, navyše, nie je na ňu ani pripravené. Toto bremeno by jej sťažilo situáciu pre budúce voľby, ktoré musia byť pre KDH odrazovým môstikom pre formulovanie národného programu s cieľom suverenity Slovenska a začlenenia do EÚ.“ Keby sa tieto a aj ďalšie vízie Joža Šrameka brali vážne, vývoj by išiel ináč. Samostatné Slovensko bolo jeho snom. Nezbadal, že pre mnohých to bol prostriedok na cestu hore, pre komunistov posledná šanca. Keď odišiel z KDH s J. Klepáčom a 7.3.1992 vytvorili SKDH, uistil ma, že bude nad oboma krídlami, bude ich zjednocovať. Viac som ho nestretol, vážne ochorel a vo veku 70 rokov, 6.6.1992 zomrel v Mníchove. Tam pôsobil 36 rokov v Slobodnej Európe, bol organizátor slovenskej mládeže na Západe. Všade ho mali radi, nádherne spieval. Navštívil som jeho rodinu v Mníchove, jeho snahy nie celkom chápali. Dali mi jeho poslednú nahrávku ľudových piesní. Často som ich počúval, spolu sme si spievali: „Keď sa Slovák preč do sveta poberal.“ Neskôr som si obľúbil jeho verziu: „Za tú horu, za vysokú, mám frajarku čiernookú.“ V r. 1996, počas návštevy v kostole Lazarovho vzkriesenia v Betánii, prišiel k nám františkán, vtedy 86-ročný brat Salézius Šelinger (na perexe vpravo), narodený 8.10.1913 v Dolnom Piale. Z jeho očí sálala pokora, múdrosť a radosť: „Žijem tu od 28.6.1948, skoro 50 rokov, môj život riadil Duch Svätý. Boh je láska a kto hľadá lásku, Boh si ho nájde...Všetko sme dostali do daru, nič nie je naše...Sprevádzam ľudí všetkých národností, mám všetkých rád, najviac však rodákov. Naša vlasť je tam hore, hlavnú cenu má ľudská duša, o ňu ide v zápase so zlom...Boh vždy používa slabých, aby premohol silných... Slovensko ma tisíce martýrov, ktorí sa modlia za nás. Duch Boží sa zmiluje nad nami a pomôže nám... Toto stretnutie mi navždy zostane v pamäti. Večer sa budem za vás a za Slovensko modliť. Nech nás ochraňuje Sedembolestná a dovedie nás k svojmu synovi. Nech vás posilní návšteva miest, na ktorých tiekla Ježišova krv.“ Po potlesku sme mu zaspievali: „Ó Mária, matka naša.“ Pri lúčení sa mnohí rozplakali, starček zamával a zmizol. Nechcelo sa nám odísť, znova sa objavil a každému doniesol obrázok s dreveným krížikom a kvetmi z Olivovej hory. Opúšťajúc kostol sa zvečerilo, nad Betániou zaznela moslimská modlitba. 14.2.1998 brat Salézius zomrel v kláštore sv. Salvatora v Jeruzaleme. Slovensko, ktoré veľmi miloval, ale ktoré ho nepoznalo, získalo ďalšieho orodovníka. Keď som Ladislava Pudiša (na perexe vľavo) stretol v Ríme, bolo to, akoby sme sa poznali celý život. Často sme sa stretali a robili plány. Na zádušnej omši za neho 4.6.2005 v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda (SÚCM) som povedal: „Minulý piatok som majstrovi Pudišovi odovzdal na veľvyslanectve prostredníctvom syna Richarda zlatú medailu za celoživotné dielo. Obratom mi zatelefonoval a poďakoval sa. O všetko sa zaujímal, o svojom zdraví nehovoril. Onedlho ho Pán života a smrti privinul na svoje srdce. Je mu tam dobre, aj v nebi spieva ľudové piesne a Verdiho árie. S talianskou manželkou Enzou bývali často na veľvyslanectve - vtedy prestalo pršať a zasvietilo slnko. 27.12.2003 oslávili 50. výročie manželstva. Neraz som ho nahovoril na spev, vtedy sálu naplnil jeho nádherný bas, mnohým sa slzy tlačili do očí. Často spieval: „Keby som bol vtáčkom, letel by som za les, pozrieť sa čo robí, mamička moja dnes.“ Záver piesne: „Vráť mi Bože, vráť mi, toho môjho syna!“ sa už mame splnil. Laco bol úprimnýn človekom, ktorý čerpal silu z viery v Boha a z dôvery v jeho Matku. Vždy bol radostný a optimistický, plný humoru a porozumenia. Zostal Slovákom, rodnú krajinu mal hlboko v srdci. Bol však aj Talianom a Európanom s veľkorysým postojom ku všetkým. Bol výborný operný spevák, prežil ťažký chlebík emigranta a začínajúceho umelca, ale aj vrcholy slávy vo svetových operách, kde spieval aj s Benjaminom Giglim. Boh mu posielal do cesty dobrých ľudí: veľvyslanca Sidora, kňaza Kapalu, profesora spevu Straciariho, ktorí ocenili jeho talent a pomohli mu. Pokračovanie jeho autobiografickej knihy „Z Bešeňovej do Ríma“ už nenapíše. Jej promócia bola holdom majstrovi za celoživotné dielo. Knihu „Z Ríma do Bešeňovej“ Laco uzavrel, keď sa vrátil k svojim koreňom. Na oslavu jeho 80-ky, 25.5.2004, prišla na ambasádu aj delegácia z Bešeňovej, videl som slzy dojatia v jeho očiach. Na rodnú dedinu, ktorá mu dala čestné občianstvo, často spomínal. Laco dobrý boj bojoval, teraz už oddychuje v zemi, ktorá ho prijala za svojho a je mu večným odpočinutím.“ Salezián don Jozef Heriban bol jedným z najvýznamnejších svetových biblistov. 1.7.2005, na 50. výročie jeho kňazskej vysviacky, mi venoval svoj 1500 stranový Príručný lexikón biblických vied, ktorý v slovenčine vydal v r. 1992 SÚCM v Ríme. Do taliančiny ho preložil Rudolf Blatnický, ktorý vydal aj jeho bibliografiu. Narodil sa 7.5.1925 v Šelpiciach, zomrel náhle a potichu 16.4.2009 v Ríme, pochovali ho 23.4.2009 podľa jeho priania v Šelpiciach. Média o tom mlčali, o pohrebe som sa dozvedel až po ňom. 1.9.1950 ušiel do Turína, kde ho 1.7.1955 vysvätili za kňaza. V r. 1957-1976 žil v Japonsku ako misionár a univerzitný profesor. V Taliansku bol od roku 1976 ako profesor Pápežskej saleziánskej univerzity. 1.1.2005 dostal na Slovensku Pribinov kríž III. triedy, čestný doktorát mu nedávno udelila Trnavská univerzita. Bol vždy milý a nadovšetko skromný. Poradil, vypočul, nikdy nehovoril o svojich svetových výsledkoch, knihách a úspechoch. Jeho život a smrť doma temer neregistrovali. Statočne niesol tento svoj údel, vždy sa zaujímal skôr o starosti druhých, snažil sa každého povzbudiť a potešiť. Stretali sme sa na slávnostiach v SÚCM, často prichádzal aj na veľvyslanectvo, na recepcie a koncerty, bol vždy plný úsmevu a pokoja.Odpočinutie večné daj, Pane, všetkým Slovákom, ktorí prežili neľahké životy v zahraničí a svetlo večné nech im svieti.
