Jednalo sa o kardinála Jozefa Ratzingera, prefekta Kongregácie pre náuku viery. Novinári ho pre túto funkciu nazývali „Pancierový kardinál“ alebo „Boží rotvajler“. Jeho zástupca Američan kardinál Levada povedal, že „ak je Ratzinger rotvajler, potom ja som kokršpaniel“. V r. 1541 Michelangelo dokončil Posledný súd, o rok pápež Pavol III. založil „Posvätnú kongregáciu rímskej a všeobecnej inkvizície“ s cieľom bdieť nad čistotou viery a cirkevnej náuky. Táto inštitúcia urobila veľa chýb, o ktorých sa dnes v cirkvi otvorene hovorí. Vatikanista V. Messori sa kardinála Ratzingera po nastúpení do funkcie prefekta v r. 1981 opýtal, či mu nebolo ťažké prejsť z úlohy teológa kontrolovaného Kongregáciou do úlohy kontrolóra teológov: „Nikdy by som túto úlohu neprijal, keby úlohou Kongregácie bola hlavne kontrola. Jej úlohou je podporovať a chrániť zdravú náuku viery a mravy v katolíckom svete, aby sa tým poskytla nová energia ohlasovateľom evanjelia.“ Kardinál Ratzinger bol temer 24 rokov v službách Jána Pavla II., kde sa, ako sám povedal, potaliančil. Stretali sa aspoň raz týždenne, pripravoval mu dokumenty, často ho zastupoval, viedol práce na Katechizme. Neraz vyjadril túžbu „na staré kolená“ sa utiahnuť do rodného Bavorska a písať knihy. Vraj svojho šéfa 10x požiadal o odvolanie a poslanie do Nemecka k teologickej a pedagogickej práci. Wojtyla mu však nevyhovel. Bol nemecký teológ a akademik, jemný intelektuál a vedec, pripravený pre dialóg, schopný pri argumentoch zmeniť názor, z vedy zvyknutý otvorene hovoriť o všetkom, hľadať nové a podrobovať kritike staré. Napísal veľa kníh, otvoril pre výskum archívy inkvizície. Nevyhýbal sa ani tematike žien, vysoko hodnotil ich úlohu. V r. 2004 napísal List ženám, aj feministky ho pozitívne hodnotili. Jeho obľúbenou knihou je Stepný vlk od H. Hesseho. Kardinálom sa stal 27.6.1977 spolu s Čechom Františkom Tomáškom. Pripomenul to v rozhovore v mesačníku „30 dní“ č.8/9 2003, ktorého editorom je G.Andreotti: „Bol som vtedy roky jednoduchý profesor, veľmi vzdialený od špičky hierarchie, osobne som z nej nepoznal temer nikoho.“ Poznal som ho zblízka aj zďaleka ako skromného a múdreho človeka z mäsa a kostí, zaujímajúceho sa o radosti a starosti ľudí. Jeho názory sú ľudské a úprimné, nehovorí frázy, priznáva, že mnohé veci sú nejasné, zostanú tajomstvom. V teologických vyjadreniach je presný a zrozumiteľný, so zmyslom pre nové. Často som ho vídal na bohoslužbách ako zástupcu pápeža, na koncertoch v aule Pavla VI., na konferenciách, promóciách kníh, aj na recepciách. Mal som šťastie viackrát s ním osobne hovoriť. V r. 1981 som bol ako matematik na vedeckom pobyte v Mníchove. Keď sa sprievod Božieho Tela priblížil k tribúne, študenti zdvihli transparent: „Pán Ratzinger, čo poviete na teológiu oslobodenia?“ Pred našimi voľbami v r. 1992 bol v Bratislave svetový kongres Za život. Kardinál tam predniesol referát o kresťanských a etických hodnotách, povedal, že „kresťanskí politici môžu hlasovať aj za model obmedzenia potratov.“ Časť biskupov Slovenska to vtedy odmietala. Na Jozefa, 19.3.2002 Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme pripravil obed z príležitosti 75. narodenín arcibiskupa Jozefa Zlatňanského a menín kardinála Jozefa Tomku a ďalších Jozefov. Na obede bol aj bývalý šéf J. Zlatňanského kardinál Ratzinger. V diskusii som s ním debatoval o osude nepokrstených detí. Zaujal veľmi ľudské stanovisko a naznačil, že Kongregácia sa tejto téme venuje. Fotografiu, na ktorej rečním a kardinál ma počúva si veľmi vážim. V Ríme som bol na viacerých konferenciách, kde Ratzinger prednášal. Bolo vidno, že to robí rád, že sa na vystúpenie starostlivo pripravuje, že sa nevyhýba styku s ľuďmi a médiami a odpovie aj na nie vždy férové otázky. 21.3.2003, na výročie smrti sv. Benedikta, v jeho rodisku Norcia, bol hlavným predstaviteľom cirkvi na slávnosti, omši a obede. Bol som tam jediný z veľvyslancov, patrón Európy nehovoril nič veľvyslancom krajín EÚ. Plné námestie dlho čakalo, dôvodom nebol kardinál Ratzinger, ako mi povedal starosta, ale fakt, že mestská časť zapotrošila zástavu. Na obede som sa ku kardinálovi nedostal, pri káve bol zhovorčivý. Povedal mi, že pápež a Svätá stolica proti vojne v Iraku, ktorá v ten deň začala, vydala veľa vyhlásení. Spomenul som pobyt v Mníchove, aj vtedajší protest za teológiu oslobodenia. Pamätal si to, povedal, že toto učenie proti boháčom vzniklo v Latinskej Amerike pod silným vplyvom marxizmu. Tiednym bojom a revolúciou kolotoč násilia a nespravodlivostí pokračoval, zásady teológie oslobodenia preto neboli zlučiteľné s kresťanstvom. Z mojich rozhovorov s M. Perom, predsedom talianskeho senátu, vyplynulo, že „nemal šťastie stať sa veriacim“, ale úzko spolupracoval s kardinálom Ratzingerom, týmto „skromným, milým a veľkým humanistom a brilantným intelektuálom“. Spolu napísali knihu „Bez koreňov“ o Európe, ktorá má kresťanské korene, ale mnohí ich na svoju škodu neuznávajú. Aj oponenti kardinála priznávali, že je jedným z najvzdelanejších ľudí sveta, s prehľadom v hudbe, literatúre, umení, histórii, filozófii a teológii. V autobiografii „Z môjho života“ opísal svoj život do päťdesiatky. Vydal ju po 21 rokoch v r. 1998, keď bol jedným z najvyšších predstaviteľov cirkvi. Píše otvorene o rodinných a osobných radostiach a starostiach, štýlom, nie bežným u hierarchii, na taký si zvykol vo vede a pedagogike. Narodil sa 16.4.1927 v Marktli am Inn, spomína II. svetovú vojnu, keď ho, ako 16-ročného seminaristu povolali do nemeckej armády. Bol oslobodený od cvičení, zaradili ho do pracovnej služby. Dostal sa do amerického zajatia, 19.6.1945 ho prepustili. Anglické noviny Sun ho deň pred voľbou pápeža nazvali papa-nazi, písali o ňom ako o bývalom nepriateľskom vojakovi. V r. 1955 napísal habilitačnú prácu „Zjavenia v diele sv. Bonaventúru“. Konzultant prof. Schmaus mu „vecne a bez emócií“ oznámil, že prácu zamietne, pretože podľa vedeckých meradiel je nedostatočná. Videl v nej nebezpečný modernizmus, asi preto, že „s ostrosťou, ktorá asi neprísluší začiatočníkovi“ kritizoval prekonané stanoviská. Po búrlivom zasadaní fakulty mu ju vrátili na prepracovanie. Konzultant mal toľko pripomienok, že ich opravenie by si vyžadovalo roky. Iba 3. kap. o teológii sv. Bonaventúru nekritizoval, podľa autora práve táto „obsahovala rozbušku“. Po jej rozšírení, po mesiacoch neistoty, prácu v r. 1957 obhájil. Povedal, že „keď mi po uvoľnení z úradu zostane čas a sila, rád by som predložil vedeckej verejnosti aj prvé dve časti vtedajšej práce.“ Počas jeho pedagogickej a vedeckej „kariéry“ viackrát zmenil pracovisko. V r. 1958 bol „nie bez predchádzajúcej rušivej paľby“, menovaný profesorom fundamentálnej teológie v Mníchove. Od r. 1959 prednášal na univerzite v Bonne ako profesor dogmatiky. Prvý semester „zostáva pre mňa veľkolepou spomienkou ako sviatok prvej lásky“. Spomína na priateľstvo s P.Hackerom, evanjelíkom, jeho dielo „sa dnes sotva berie do úvahy, ale raz bude znovu objavené a bude mať toho veľa čo povedať“. Ako 37-ročný patril medzi najmladších poradcov II. Vatikánskeho koncilu (1962-65). Spolu s ďalšími mladými, aj s teológom H. Küngom, ich pomenovali „konciloví tinedžeri.“ Neskôr sa ako kardinál vyjadril, že v aplikácii záverov koncilu vidí značné rezervy. V knihe nezakrýva problémy, s K. Rahnerom vypracovali návrh textu o Zjavení, ktorý u koncilových otcov vyvolal „sčasti rozhorčené reakcie“. Po 3 rokoch na univerzite v Münsteri, od r. 1966 prednášal dogmatiku na univerzity v Tübingene. Za pozvanie sa „dôrazne zasadil“ Hans Küng. Ratzinger bol recenzent jeho doktorskej práce: „Získal som rešpekt k jej autorovi, páčila sa mi jeho sympatická otvorenosť a nekomplikovanosť.“ Aj keď cítil, že „naše cesty sa v budúcnosti asi ešte viac rozídu, myslel som si, že to neovplyvní základný konsenzus katolíckych teológov.“ Na univerzite vypukla marxistická revolúcia, teologická fakulta bola centrom marxizmu. Ratzinger sa spriatelil s evanjelickými teológmi U.Wickertom a W. Beyerhausom, s ktorými dohodol postup proti vtedajšej situácii. Uvedomili si, že „doterajšie konfesijné rozdiely mali iba nepatrný význam v porovnaní s výzvou, pred ktorou stáli.“ Ako dekan absolvoval hádky v akademických orgánoch. Prispeli k tomu, že od r. 1969 prešiel na univerzitu v Regensburgu, „bol si istý, že táto zmena bude poslednou“. Po menovaní do Pápežskej teologickej komisie spomína na plodné kontakty s H. de Lubacom, Congarom a H. Ursom von Balthasarom. Založili časopis Communio, ponúkali mladým prázdninové teologické kurzy, s doktorandmi mával týždenne 2 hod. seminár. Stretania s minulými žiakmi cez prázdniny robí doteraz. Vydanie misálu Pavla VI. v r. 1970, spojené s takmer úplným zákazom dovtedajších misálov, Ratzinger kritizoval: „Robil sa síce dojem, akoby to bolo niečo úplne normálne, aj keď v dejinách liturgie sa nikdy niečo podobné nestalo. Cirkvi to veľmi uškodilo a ešte stále škodí. Vyhĺbila sa priepasť medzi tým, čo bolo „pred Koncilom“ a je „po Koncile“, akoby išlo o dve rozdielne cirkvi a dve liturgie, akoby to, čo bolo vtedy najposvätnejšie, teraz sa stalo najzakázanejším a najhorším.“ Roky v Regensburgu boli rokmi plodnej teologickej práce na dvoch veľkých projektoch, ktoré sa pre menovanie za biskupa neuskutočnili. Autor konštatuje, že v tom čase mala veľký úspech kniha o morálnej teológii Bernharda Häringa (tento môj obľúbený pastorálny praktik a moralista bol v Ríme testom na názory hierarchie. Keď som spomenul jeho zaujímavé interview krátko pred smrťou, nejeden partner mal kalný zrak, niektorí si poklepkávali prstom na hlavu.) Ratzinger sa priznal k svojej vtedajšej túžbe môcť povedať v dogmatike „niečo nové, vlastné, vychádzajúce celkom z viery cirkvi“. Keď sa do toho pustil, nuncius mu v r.1977 oznámil menovanie za arcibiskupa. Po diskusii so spovedníkom na hlavičkovom papieri hotela, v ktorom nuncius býval, súhlas podpísal. Konštatoval však, že sa „považoval za povolaného na vedecký život a že úloha viesť a riadiť je mu úplne cudzia“. Do erbu si arcibiskup Ratzinger vybral mušľu a medveďa. Mušľa bola symbolom jeho učiteľa sv.Augustína, hĺbajúceho nad tajomstvom Trojice, medveď bol z legendy o sv. Korbiniánovi. Na ceste do Ríma mu roztrhal koňa, svätec mu za trest naložil na chrbát batoh, ktorý medveď zaniesol do Ríma. Sv. Augustín hovorí, že si vybral život učenca, no Boh ho určil za ťažné zviera, za mocného vola, ktorý ťahá Boží voz na tomto svete: „Som ako ťažné zviera pred tebou, pre teba, a práve tým som pri tebe“. Autor uzaviera biografiu úprimným vyznaním: „To, čo píše Augustín sa mi stalo vyobrazením môjho vlastného osudu. Aj ja som zaniesol svoj batoh až do Ríma a už dlhší čas s ním putujem po uliciach Večného mesta. Neviem, kedy budem prepustený, ale viem, že aj o mne platí: stal som sa tvojim ťažným oslom, a vďaka tomu, práve vďaka tomu som pri tebe.“
