Keď som prichádzal do Recanati ponad staré domy svietil plný mesiac: Sladký jas noci v tichu vietor uspal,v záhradách nad strechami visí lunaa z diaľky sype svetlo na vrcholce všetkých hôr. Ó, ty moja láska drahá... Pred vchodom do Leopardiho domu ma čakala 82 ročná grófka Anna Leopardi, posledná z jeho potomkov. Porozprávala mi o živote a diele svojho nešťastného, štúdiom zhrbeného predka. Jeho básne, vydané v jedinej zbierke Spevy sú nádherné. Knihu prekladov 15 riadkového Nekonečna vydali v r. 1988: 19 je francúzskych, 10 španielskych, 9 anglických, 8 nemeckých. České sú od J. Vrchlického z r.1876 a K. Bednářa z r. 1959. Báseň Silvia opisuje krásnu dcéru pohoniča, ktorá ako 16-ročná zomrela na tuberkulózu. Poéma Ginestra je o žltom voňavom kvete na úpätí Vezuvu, ktorý pri erupcii prvý padne za obeť. Grófka Leopardi mi ukázala kopček, kde vzniklo v r. 1819 Nekonečno. Pri čítaní chytá človeka clivosť, nostalgia a smútok:Ten pustý vŕšok prirástol mi k srdcui toto husté krovie, čo mi brániuvidieť dotyk neba s horou v diaľke.Tu sedím, nerušene z ticha siete spriadam za kríkmi vôkol nekonečný priestor,najhlbšiu večnosť v tomto mieste cítim, div, že mi z hrudi srdce nevyskočí.Keď potom vietor začne čechrať trávu,na strunách kríkov brnká melódiu,zrovnávam šelest vetra s večným tichom,s myšlienkou, čo je búrlivá a hlučnáa cítim v krvi mŕtve chvíle časui jeho živé bezrozmerné prúdy, do hlbín ponára sa myseľ moja,dobre je zhynúť v týchto vlnách mora. Grófka ma zaviedla k oknu Leopardiho pracovne, z ktorého obdivoval mladú Silviu, do ktorej bol zaľúbený: Silvia, spomínaš si na chvíle, čo bývali plné jasu?...O tiché steny búšil zvonivý spev tvoj svieži...Náš osud v kruhu blúdi,aký je život krutý!...Príroda, naša pramať,dáš svojim deťom sľuby, prečo ich potom sklameš, nádej zradíš,keď ťa tak každé ľúbi?Prv ako plameň mrazu trávu spálil,zákerná nemoc spálila ti srdce...Vidím ťa ako živú,smrť drží tvoje prstya ty mi chladnou rukou ukazuješdo diaľky na hrob pustý. Od r. 1833 Leopardi žil v Neapole. Kvôli cholere sa v r. 1836 presťahoval na úpätie Vezuvu, kde po erupciách sopky v r. 1805 a 1822 v očakávaní novej skazy premeditoval v svojom testamente krutý osud človeka v porovnaní s osudom kvetu sopečnej púšte, skromného, mlčanlivého svedka tragédie ginestry – kručinky: Tu na pustom upätí,kde hrozivo k nebu hľadí vrchVezuv a sám už vzbudzuje strach,nerastie strom a žiadny kvietokľudský zrak nepoteší,tu kríčok pri kríčku sama kručinkas omamnou vôňou v pustine rastie....A ty, nádherná kručinka,kvet, čo si okrasou tejto pustiny, bez zelene lesov i ty čoskoropadneš za obeť ohňu,čo sa zákerne z podzemia prikráda,...a ty bez slova skloníš svoju hlavus vrúcnou pokorou pod vraždiacu lávu... Onedlho vybuchla aj sopka Leopardiho života, zomrel na úpätí Vezuvu. Tesne pred smrťou napísal Západ luny:Nad leskom jazier, polístrieborný závoj tichej noci visí...keď v diaľke krídla vtákamihnú sa v nočnom temne,v zrkadle tichej rieky... V Recanati sa narodil aj slávny operný spevák Benjamino Gigli. V neskorý večer už bolo jeho múzeum zavreté, kvôli mne ho otvorili. Sálou zneli Gigliho árie, starká v kabáte zanietene hovorila o maestrovi, policajti sa milo usmievali, pod nami pri umelom osvetlení trénovali chlapci futbal, vedľa sa týčila stará veža. Pri pohľade na ňu sprievodkyňa zakončila Leopardim:Z vrcholu starej veže zlietaš dolu,ty vrabča osamelé; nad lúkamispievaš si; kým deň usne v nočnej tôni...... až raz určiastarobu tvoju aj hodiny hviezdne,iste ... od prírody prijmešaj ten dar odovzdane.B. Gigli je pochovaný – vďaka Verdiho Aide, v pyramíde na miestnom cintoríne. Nenašiel som nočnú odvahu povedať: poďme tam! Škoda. (ukážky sú z prekladu Gustáva Hupku zbierky G. Leopardiho: Bolesť svetla a Svetlo bolesti, Ars Stigmy, 2001)
