ale deti to nezaregistrovali. Keď to raz Mikuláš, môj syn Daniel, povedal v Ríme plnej sále slovenských a talianskych detí, ich plač prerušili až darčeky s tatrankou a lentilkami v slovenských vrecúškach. „Je jasné, že sú z neba“, tvrdil malý Talian, „veď takéto sladkosti a červené vrecúška v Taliansku nemáme.“ Anjelmi vtedy boli dvaja študenti teológie jednej z najznámejších univerzít na svete – Gregoriánskej univerzite: synovec Karol, blondín z Nitry a kučeravý černoch zo Senegalu. Spievali anjelské piesne s gitarou, biely po slovensky, čierny po francúzsky. Keď som sa noblesným talianskym hosťom pochválil, že jeden anjel je môj synovec, niekto sa ma opýtal: „Ktorý z tých dvoch?“ (ten biely bude 8.12.2008 vysvätený za diakona). Potom sme Talianov naučili spievať slovenskú pieseň mojej mladosti. Rozdali sme im text, Daniel spieval, ja som hral na ústnej harmonike, čierny anjel vyšíval na gitare:V dolinách keď za večera stíchne zvonov hlas,z neba na zem keď pozerá prvej hviezdy jas.Nad snežnou sa Tatrou znášaduch svätého Mikuláša v každom roku raz. Mikuláš sa narodil v r. 270 v tureckom Patare, mal dobrotivé a obetavé srdce. Pri dlho neúspešnej voľbe biskupa sa v stredoázijskej Myre dohodli, že kto ráno príde prvý do kostola, toho zvolia. Bol to Mikuláš, o jeho dobrote písali aj historici, legendy o ňom sa hovoria dodnes. Zomrel 6. decembra okolo r. 345-352 v Myre, kde ho aj pochovali. V r. 1071 vznikla v Bari myšlienka doniesť z Myry, kde vládli islamskí Saracéni, pozostatky sv. Mikuláša. R. 1087 sa vyplavili tri lode so 62 námorníkmi, ktoré išli do Turecka „obchodovať“. Ich dobrodružná cesta je opísaná vo Vatikánskej knižnici v rukopise č. 6074. Po nebezpečenstvách sa im podarilo „ukradnúť“ pozostatky svätca z kostola, v ktorom boli temer 750 rokov. 9.mája 1087 sa vrátili do Bari, kde zavládlo obrovské nadšenie. Pozostatky Mikuláša dali do krypty jeho baziliky. Bazilika sa stala miestom, kde sa dodnes organizujú ekumenické stretnutia západnej a východnej Cirkvi. Krypta je jediné miesto na svete, kde katolíci a od r. 1054 aj pravoslávni, slávia liturgiu. Keď som tam bol, pri hrobe Mikuláša bolo stále veľa detí, rodičia a učitelia im ukazovali jeho hrob. Aj tu sme Mikulášovi zaspievali, Taliani prekvapene počúvali:Odtiaľ schodí do doliny, kde je Boží chrám,do mesta i do dediny k tichým chalupám.Do okienka dary vloží, Mikuláš ten sluha Božídobrým deťom sám. Ako sme voľakedy v Nitre slávili Mikuláša? Keď kalvárske lesy redli a bolo do nich vidno stále hlbšie, čaro odchádzajúcej jesene a prichádzajúcej zimy zaklopalo na naše okná. Najprv prišiel Martin, niekedy aj na bielom koni a jedného dňa zafičal severák, mláky zamrzli a už to bol 6. december. Doma od rána vládlo napäté očakávanie. Cez deň sme ochotne pomáhali, spievali mikulášske piesne a netrpezlivo čakali na večer. Podvečer nás mama vzala na prechádzku, nad Kalváriou svietil mesiac, po nebi plávali snehové oblaky, z ktorých mal zostúpiť na zem Mikuláš. V kachliach tajomne praskalo a keď niekto konečne zazvonil, vedeli sme, kto prišiel. V izbe bolo veľa detí, z chodby sme počuli šuchot Mikulášových šiat, otec niesol kôš s darčekmi. Keď vzácny hosť vstúpil do dverí, zohol sa, aby si nezhodil vysokú čapicu. Zdalo sa, ako by sa nám chcel pokloniť, aj my sme sa mu ukláňali. Mal rúcho ako farár, na hlave mal biskupskú čiapku, v ruke palicu so zakrúteným koncom. V izbe svietilo červené svetlo, všimli sme si, že má zasneženú bradu a fúzy. Pomodlili sme sa Otčenáš, spievali sme piesne a recitovali básne. Svätec rozprával, ako ho dotiahli srnky na saniach alebo na koči, podľa toho, či bol sneh. Hovoril aj o krajinách, kde deti žijú v biede, mali by sme byť preto skromní. Vytiahol čiernu a zlatú knihu a prečítal naše zlé a dobré skutky. Povedal, že anjeli to celý rok zapisujú, takže to vie. Potom zavolal každé dieťa a odovzdal mu balíček. Poďakovali sme sa a sľúbili, že nabudúce bude o nás v čiernej knihe menej zápisov. Keď šuchot papierov od cukríkov vzrástol, Mikuláš vzal palicu a prázdny kôš a rozlúčil sa. Kým nezmizol v predizbe, dojatí sme mu mávali na rozlúčku. Raz pri čítaní dobrých skutkov svätec všetko poplietol: ja som rád chodil na klavír, brat Marián sa so mnou nebíjaval, sestra Helena rada umývala riad a František poslúchal mamu. Bolo to zvláštne, veď ešte pred pol hodinou kľačal v kúte a napriek výslovnému zákazu zjedol pol makového pajgla. Mikuláš čítal dobré skutky pomaly a rozvážne, akoby si ich vymýšľal, zlé skutky sme vôbec nemali. Keď sme ho išli vyprevadiť, našli sme na chodbe lístok, na ktorom bolo anjelským písmom všetko pravdivo napísané. Roky leteli a tradíciu svätého Mikuláša sme si stále ctili. Dávno sme už všetky tajnosti vedeli, ale deťom, ktoré sme k nám pozývali, sme nič neprezradili. Keď Mikuláša odhalil aj najmenší František, oznámil nám túto veľkú tajnosť, ktorú nesmú rodičia vedieť, aby sme im nepokazili radosť. Dodnes si všetci, a je nás dosť, spievame najmä pieseň, ktorá mi pripomína dávne večery, na ktoré sa nedá zabudnúť, aj keby ste chceli:I pod naše príď okienko, dávny svätec náš,Deťom našim teš srdienko, jak najlepšie znáš.Slovensko nám poteš celé, v časy tieto neveselé, svätý Mikuláš. Tak a predsa som to pred polnocou stihol...
Muž, populárny sedemnásť storočí
Sv. Mikuláš, patrón detí, námorníkov, rybárov a manželstva je jedným z najznámejších a najpopulárnejších svätcov na svete. Ako je možné, že na mnohých veľkých ľudí histórie sa zabudlo, ale Mikuláša aj po 17 storočiach mnohí poznajú? Radosti nebude na svete nikdy dosť a kto ju dokáže vyčariť, najmä v srdciach detí, ten dáva svetu dary, ktoré prinášajú mnohonásobnú úrodu. Práve som sa vrátil zo stretnutia so svätým Mikulášom, ktoré pripravila v Bratislave učiteľka baletu Magda Tírová. Jej žiačky pred dvoma stovkami detí a pred sv. Mikulášom pekne zatancovali. Teraz, keď už deti spia, môžem prezradiť, že Mikulášom bol bratislavský herec Anton Baláž. Bol výborný, poznal históriu, vedel sa modliť, spievať a upútať deti. Keď povedal, že zomrel a je pochovaný v talianskom Bari, stŕpol som,
