Dav správu hneď nepochopil, nastalo ticho, potom zaznel veľký potlesk. Ľudia si kľakli, modlili sa a plakali. Mladí „papaboys“ – v jednej ruke ruženec, v druhej mobil, často uslzení a pritúlení k sebe, vyprevádzali dušu pápeža na ceste do neba. Bol to prvý pápež, ktorý zomrel v ére internetu a mobilov, v priamom prenose na námestí sveta. Kardinál Sodano zanôtil De Profundis, zaznela Raduj sa nebies Kráľovná. Nad nami ležal velikán dejín, starec, ktorý si získal srdcia mládeže. Stáli sme vedľa Madernovej fontány, jednej z 1352 fontán Ríma, ktorá bola svedkom mnohých historických chvíľ. Vždy rovnako šumí svoju pieseň, plnú ticha, tajomstiev a lásky. Aj teraz to bolo tak – tíško a smutno spievala pieseň o smrti. Sviečky sliepňali, gitary hrali a spevák s dlhými vlasmi zanôtil: „Z mŕtvych vstal Pán, Aleluja.“ Mladý pár fajčil spolu jednu cigaretu a nahlas sa modlil ruženec. Zvuk vody pripomínal šum anjelských krídiel, ktoré vítali pápežovu dušu pri nebeskej bráne. V srdci mi zarezonovala spomienka na Sergeja Jesenina: „Šum rezeda a fiala, mne z duše ťarcha spadala.“ Paustovský povedal, že ani rezeda ani fiala nemôže šumieť, ale práve v tom je veľkosť poézie, že im to umožňuje. Mne v ten mystický večer napadlo: „Šum fontány a neba, v duši mám pokoj Teba.“ Zrazu zvuk fontány stíchol a zaznel zvuk kampany, umieračika baziliky, ktorý mestu a svetu ohlasoval monotónnym úderom na jednu stranu: skončil sa nerovný boj pápeža so smrťou, skončila sa veľká epocha cirkvi a začína sa nová, ešte neznáma. Zavládol smútok, bary sťahovali rolety, na Lungotevere zastavovali autá, šoféri postávali. Neďaleko Anjelského hradu bolo mestečko televíznych štúdií, svetiel a satelitných antén. Redaktori odhora v čiernom, dole aj v texaskách, hovorili svetu o prvých dojmoch bez pápeža. Modlitby prerušoval potlesk, spev a zasa potlesk. Ľudia so sviečkami plakali, aj keď atmosféra bola radostná, vznešená a slávnostná. Dieťa sa opýtalo rodičov: „Kde je pápež?“ Mama mu povedala, že je v nebi a myslí na nás, otec dodal, že pápež je svätý v nebi a je mu tam dobre. Už nie je chorý, nepotrebuje ani vozík. Dieťa odpovede uspokojili. Otcovia a matky budú v budúcnosti svojim deťom pripomínať: „V ten večer, keď umrel pápež, si bol na námestí sv. Petra!“ Boli sme radi, že sme boli blízko pápeža v jeho poslednom boji. Nenechali sme ho samého, keď zašepkal: „Nechajte ma odísť k Otcovi“. Televízie komentovali len túto udalosť. MTV pustila pieseň Boba Dylana: Knocking on the heaven´s door – Klopúc na nebeskú bránu. L´Osservatore Romano nazval tieto chvíle neplánovaným svetovým dňom mládeže. Okolie obelisku sa stalo miestom, kde najmä deti nechávali pápežovi svoje darčeky – kresby, hračky, fotografie, srdiečka. 82-ročný dedko tam nechal palicu svojho otca – aby sa pápežovi v nebi lepšie chodilo. To, čo sa dialo v Ríme bolo neuveriteľné. Pápež ležal v bazilike a ľudia aj 12 hodín čakali disciplinovane v rade, aby mu vzdali úctu. Cez deň v teple, v noci v zime, asi 5 miliónov ľudí stálo v posúvajúcom sa rade, 10 m za hodinu. Nik sa nepredbiehal, nehádal, kriminalita vtedy v Ríme neexistovala. Ján Pavol II. raz povedal: „Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa umiera.“ Zo svojej poslednej cesty sa už nevrátil. Predtým ich absolvoval 104, precestoval 1,16 mil. km. 102. apoštolská cesta bola na Slovensko (11.-14. 9. 2003), ako napísal L´Osservatore Romano, v zemi hrdinských svedkov evanjelia. Pápež navštívil 129 krajín, videlo ho osobne vyše 400 mil. ľudí. Prvý navštívil synagógu, Biely dom a Kubu. V Assisi sedel medzi ostatnými reprezentantmi náboženstiev, v Damašku navštívil mešitu, v Casablanke bozkal kópiu koránu, v Jeruzaleme dal do múru nárekov lístok so žiadosťou o odpustenie za postoje kresťanov v minulosti. Pri jeho gestách mi vždy napadlo, že týždeň po ňom by ich mali opakovať všetci kardináli, dva týždne potom biskupi a do mesiaca aj všetci farári na svete. Pápež nezakrýval svoj osobný kríž a utrpenie, boli prostriedkom jeho misie a apoštolátu. Prekonal hranice ľudských schopností, roky trvajúcim utrpením vyjadroval solidárnosť s utrpením ľudstva. Počas rokov choroby nepovedal jedno skľúčené slovo či malomyseľnú myšlienku. Utrpením, aj bez hlasu, oslovoval zástupy, sprítomnil im nový pohľad na bolesť. Nezakrýval ťažkosti smrti, jej krutosť a svoju slabosť. Ukázal, ako treba bojovať a nevzdať sa. Nezomieral osamelý za bielou plachtou, ale pred očami sveta. Sledoval a obdivoval som ho zblízka, často opakoval aj teraz aktuálnu výzvu: „Nebojte sa, nemajte strach!“
