Raz rodičia povedali, že podvečer pôjdeme na inú, dôležitú polievačku. Bolo blízo Jozefa, pán profesor mal oslavu menín. Mama mi zložila báseň, ktorá začínala: „Ja som malý Jožinko, volajú ma Cacenko!", Dede mal odovzdať červené klince. „Neopovážte sa tetu Etu poliať vodou!", pripomínala mama. „Veľa koláčov nezjedzte, aby nepovedali, že ste pažroši!"
Vyobliekali nás, podľa mamy do najkrajších šiat: bielych punčocháčov a modrých nohavíc s trakmi. Na košeliach sme mali babské červené mašle s bielymi bodkami. Darmo sme protestovali, obuli nám ligotavé, dievčenské topánky, natiahli ženské širáky. Mama tvrdila, že sme najkrajší chlapci v Nitre, ale vyzerali sme ako strašidlá. Naduli sme sa a nudili čakaním na rodičov. Poťahovali sme si mašle, viseli pokrčené ako psie uši. Na šamrlíku sa mi roztrhli punčocháče, dieru som zakryl rukou. Mama zavolala tatu, ten nemal koho zavolať, vyplieskal ma po gatiach. „Na návšteve buďte dobrí, neopovážte sa pobiť, lebo my pobijeme vás."
Mama zistila, že je veľa blata, preto doniesla športový kočík. S tatom sa vrátili po zabudnutú kyticu a víno, to nemali robiť. Chceli sme sa vyškrabať na kočík, každý chcel sedieť vpredu. Vadili sme sa, jeden druhého sťahoval z kočíka. Marián bol priebojnejší, ale keď už-už bol na šoférskom mieste, mykol som ho, stratil rovnováhu a natiahol sa do blata. Keď mama prišla s kyticou, bielymi rukavicami si čistil zablatené miesta. Mama mala obsadené ruky, počkala na tatu, ktorý ho vytrieskal. V bitke bolo 1:1, v punčocháčoch Dede viedol 2:1, pretože na snehobielych, vlastne čiernobielych punčocháčoch mal dve diery, ja iba jednu. Dúfali sme, že nás prezlečú, ale nestalo sa to. Mama doniesla nitku a zašila Dedenovi, nie riťku, ale roztrhané kolená. Tata handrou rozotrel blato a za trest ho posadil dozadu. Stal som sa hlavným šoférom, opakoval som si básničku, bratovi dali kvety. Frflali sme, aby to mama počula, ale otec nie: „Gratuľovať nejdeme, všetko vyjeme, pobijeme sa, program pokazíme!"
Mama sa robila, že nás nepočuje. Poctivo som šoféroval, Marián asi zaspal. Pred domom uja Jozefa sme dostali posledné inštrukcie. Hostitelia nás privítali, bola tam nitrianska smotánka. Marián čosi prežúval: „Nehanbíš sa, už si uchmatol koláč?" Chcel mi odpovedať, ale s plnými ústami sa zmohol iba na: „gh, gh, kch, kch,..." Mama si jeho pažravosť nevšimla a zaviedla nás dopredu. Zbadala, že Dede drží zabalené klinčeky. Odbalila ich, miesto krásnych, v marci drahých kvetov, tam boli zelené kostrnky. Brat lupienky po ceste otrhal a napchal do úst, ako povedal tata, „obžral ich".
„Synček, čo si to vyviedol?" dohovárala mu mama. On to objasnil: „Gh,gh, kch, kch,..." Všetci sa veselili, tata sa tváril, že k nemu nepatríme. „Vypľuj , Marianko, vypľuj tie hrebíčky", zachraňovala mama situáciu. „Však sa zadusíš a nebudeš môcť gratulovať!" Dede sa zaťal, nič nevypľul, nahnevalo ho, že sa na ňom zabávajú, tvrdohlavo stál s nadutými lícami. Mama pochopila, že z neho úžitok nebude. Podstrčila nás pred uja: „Jožko a Marián chcú oslávencovi zagratulovať."
Všetci stíchli, stáli sme ako svätí za dedinou. Dede s obžratými stopkami, zodpovednosť teraz ležala na mne. Poklonili sme sa a začal som: „Ja som malý Jožinko..." a stop, nenapadlo mi, ako ďalej. Poklonili sme sa ešte raz: „Ja som malý Jožinko..." a koniec. Zúfalo som sa pozrel na mamu, tá mi pripomenula: „Volajú ma..." Hneď som si spomenul, poklonili sme sa do tretice: „Ja som malý Jožinko, volajú ma kakanec!"
Urodzený pán profesor sa dočkal gratulácii. Keď Dede začul, ako ma volajú, rozrehotal sa, až z neho vyletovali požuvané lupienky na perzský koberec. Otec a mama zbledli, ale keď videli, že sa všetci zabávajú, upokojili sa, iba tata nenápadne ukazoval na vec, ktorá mu držala gate. Domácemu tiekli slzy, s veľkými fúzmi nás vybozkával: „Chlapci, ste majstri, Laurel a Hardy sú nuly." Teta Eta dala „kyticu" do vázy a bez oblievačky nás bohato odmenila.
