S „víťazstvom“ komunistov v r.1948 zmizla kultúrnosť. Vzali nám surovo osobný rozvoj, život podľa seba, možnosť realizácie nápadov a cestovania. Kosák a kladivo nás bilo 41 rokov, sú to symboly zla, ako fašistická svastika. Komunizmus sa vždy prejavoval nenávisťou voči iný názorom, bojom proti „triednemu nepriateľovi“, prenasledovaním „neexistujúceho Boha“. Vedúca úloha strany a jej elitná jednotka ŠTB terorizovala ľudí, sledovala ich a vyšetrovala. Nebolo slušnej rodiny, ktorá by nezacítila tento tlak. Začalo to v r. 1948 – znárodnením, akciou B vyhadzovania z bytov, likvidáciou kulakov, učiteľov, politikov. V každej organizácii, podniku a škole bolo až do r. 1989 ZO KSS, kádrové oddelenie a udavačské kontakty na ŠTB. Ako príklad vyberiem vzťah režimu k veriacim. V dvoch nociach 1950 sa zlikvidovali všetky rehole, ktoré pracovali v sociálnej oblasti, zdravotníctve a školstve. Zavreli 914 kláštorov, 10 tis. rehoľníkov a rehoľníčok dali do koncentračných táborov. Zrušili kňazské semináre, náboženskú tlač, tlačiarne a vydavateľstvá. Kvôli viere šikanovali rodičov a ich deti, ktoré neprijímali do škôl. Na pútiach zapisovali ľudí a autá, vyšetrovali ich, sledovali, kto chodí do kostola, špehovali farárov a „podzemnú“ cirkev. Roky sa potláčalo všetko sakrálne: literatúra, veda, hudba, história, umenie: „Kto nie je s nami je proti nám, náboženstvo je ópiom ľudstva, likvidujeme vás, tlieskajte!“ Situácia pri vycestovaní na Západ bola ponižujúca. Pokorné a korupčné vybavovanie cestovných dokladov, colné a devízové prehlásenia, vycestovacie doložky, víza z Prahy v nekonečných nočných radoch, vyšetrovania pred a po ceste. Šikanovanie ľudí na hraniciach a za nimi, osobné prehliadky, na ktorých stačilo nájsť knihu s náboženským obsahom a štb-ákov ste sa viac nezbavili. Nešlo o fazuľky ale o životy: v 50. rokoch 100 ľudí popravili z politických dôvodov, asi 2000 našlo smrť v pracovných táboroch, na hraniciach a vo väzení, asi 40 tis. roky pracovalo v PTP, 70 tis. bolo odsúdených v politických procesoch. Treba o tom stále hovoriť, mládež už netuší, čo bol komunizmus. Vedúca úloha strany deptala najlepšie v národe, všetko chcela ovládať, o všetkom vedieť a rozhodovať – o našich osudoch, kto bude študovať, kto vycestuje do zahraničia, kto bude riaditeľ, kto dostane titul. K tomu, aby dlhodobo a masovo znásilňovali ľudí, potrebovali stotisíce spolupracovníkov, od UV KSČ po uličné výbory. Na Slovensku bolo 400 tis. komunistov, spolu s rodinnými príslušníkmi asi 1,2 mil., v Čechách ich bolo 1,1 mil., s rodinami do 3 mil. Väčšina týchto ľudí nemala záujem zmeniť systém, z ktorého profitovali. Aj keď sa verbálne po r. 1989 k zmenám hlásili, ich myslenie zostávalo staré. Maloktorí povedali svojim obetiam "prepáčte", dodnes sú historky „ponížených a urazených“ málo známe. Napriek tomu si myslím, že aj dnes sú možné, aj keď zriedkavé obrátenia, aké zažil sv. Pavol. Za posledných 20 rokov sa mohol každý predstaviť a ukázať, ako to myslí. Historické udalosti prichádzajú na motýlích krídlach, som rád, že som bol pri demontáži komunizmu. Nikdy na to nezabudnem, väčšiu radosť, o ktorej snívali naši otcovia a dedovia, nezažijem. Aj nás a celú Európu prevrat zaskočil. Nežný amaterizmus so starými štruktúrami, ktoré sa rýchlo zorientovali, prenechanie priestoru nacionalistom, ktorí k červenej pridali modrú a bielu, naivné predstavy, že Slovensko je po rokoch ateizácie kresťanské – to boli príčiny, že to skončilo ináč, ako sme si predstavovali. Stálo to však za to: napriek problémom sme dnes slobodní, môžeme si povedať, napísať a publikovať čo chceme, môžeme realizovať svoje nápady, podnikať a cestovať. Komunistická mentalita v nás zanechala väčšiu stopu, ako sme si mysleli v porevolučnom nadšení. Rýchlo sme sa s ňou rozlúčili na námestiach, v psychike ľudí však zostala naďalej. Premena spoločnosti na demokratickú narazila na ľudí, ktorí nechceli zmeniť svoje názory a myslenie. Peter Příhoda napísal: „Nový systém vyžadoval u človeka také vlastnosti, ktoré vo väčšine neexistovali a neexistujú: odolnosť voči korupcii, presvedčenie, že sľuby a dohody sú záväzné, predvídanie dôsledkov svojich rozhodnutí.“ V Poľsku trval prevrat 10 rokov, v Maďarsku 10 mesiacov, v NDR 10 týždňov, v Československu 10 dní, v Rumunsku 10 hodín a v Albánsku 10 minút. O desať sekundový prevrat súťažila Kuba so Severnou Kóreou, po voľbách v r. 1998 konkurz vyhralo Slovensko. Po vyhlásení výsledkov som za 10 sekúnd pochopil, že smer lode, ktorú viedol V.M. sa mení, že ideme do Európy, kde sme vždy boli. Film November+20 je zaujímavý a dobrý: spomienky na historické dni zahrejú srdcia, k téme +20 sú iba zábery z r.2002, keď sme boli majstri sveta v hokeji. Viacerí disidenti z filmu vypadli, priveľa priestoru dostal spisovateľ Michal Hvorecký, ktorý mal v r. 1989 13 rokov a poslankyňa Magda Vašáryová, na ktorú si z novembrových tribún nepamätám. Teší ma, že film odvysiela aj STV.
