V porevolučných rokoch mi aj na tajných číslach zanechával odkazy Jano, Moravák zo Zlatých Moraviec. Príjemcom správ sľuboval, že „okurky“ už donesie, sú na ceste, len aby sa nepokazili. Sekretariát Úradu vlády, referenti a moja rodina sa na ne tešili, vždy sa to však niekde zaseklo. Tajomného pána sme nazvali „Okurkár“, raz sa mi tak predstavil na Strachovke pred vládou, potom aj vo Federálnom zhormaždení a v Národnej rade. Kým som úradoval, navštevoval môj úradný byt, vypil si čaj, zajedol a Marienke nosil „čerstvé správy z Federálu“. Všetkých poznal, ľavých aj pravých, Sašo sem (Dubček), Marián tam (Čalfa), pozdravuje ma Honza, Pepa a Jano (Ruml, Lux a Čarnogurský), Burešová aj Fera.
Vznik dvoch samostatných štátov pribrzdil mnohé priateľstvá, nie však moje s Okurkárom. Do Bratislavy s paličkou prinášal pozdravy, odkazy a knihy, od Karlových Varov po Košice. Aj ja som službu DHL-Okurkár využíval, iba raz moje knihy poslané do Prahy, prišli na inú adresu, neviem akú. Bol nositeľom dobrých správ: „Jó, to máš dobrý,“ hovorieval mi na moju odpoveď, ako sa mi darí, „Jó, to máš špatný,“ hovorieval synovi, ktorý mu rozprával o detských domovoch.
Chodil na veľtrhy, písal vraj pre noviny, sprostredkoval kontakty. Keď skupina Elán prišla v Prahe do hotela bubeníkovi Paťovi povedal dobrú správu: „Pozdravuje Ťa Jožo a Dano, máte to ve třetím patře, aj se sprchami.“ Občas sa zastavil aj u nás v Petržalke, niekedy v nie najlepšom čase, napr. o 23,30 hod. V zime prišiel bez kabáta, raz aj zakrvavený, nejakí lumpi ho zmlátili. Zajedol si, vypil čaj, doniesol pozdravy z bývalej republiky, od Pitharda, Čalfu, Gotta aj biskupa Radkovského. Od pražského vydavateľa mi doniesol knihy o zločinoch komunizmu, z výstav nosil prospekty a suveníry, raz aj výborné „maso z kenguru na fašírky“. Posledná moja otázka vo dverách neskoro v noci bývala: „Kde spíš?“ Nakoľko nikdy nemal nič dopredu zamluveno a v neďalekej ubytovni sestier Matky Terezy Betlehem už bola tma, zobrali sme karimatku a spacák, v blízkej kancelárii našej nadácie Spolupatričnosť bolo teplo. Okurkár sa potichu zabydlel, ráno upratal a vrátil kľúče. Nikto nič netušil, hotel U Okurkára fungoval, klienti a klientky Betlehema, ktorých sestry Matky Terezy pre nedisciplinovanosť na deň-tri vyhodili, o tom vedia viac. Nikdy sa z kancelárie nič nestratilo, bol to „hotel“ pre tých, ktorých ani v Betleheme nechceli. Klienti boli dobrí ľudia s jedinou nevýhodou - nemali kde bývať. Určite tam raz dáme pamätnú tabuľu!
Raz neskoro večer u nás niekto zazvonil, nebol to Okurkár ale traja vyhodení previnilci z Betlehema. Spolu s ďalšou partou a sestrami Matky Terezy boli na pohrebe kamaráta, ktorý po polročnom boji s rakovinou hrdla zomrel. Na pohrebe mali bezdomovci presilovku, kar nebol. Tí, čo išli so sestrami domov, dopadli dobre, traja, ktorí sa zastavili v krčme, aby si uctili pamiatku kolegu, zvonili pri vchode. Situácia bola jasná, vzal som karimatky a kľúč, a partia sa ubytovala U Okurkára. Doma ma čakal súrny odkaz z Betlehema, že policajti im priniesli jedenástich čiernych, aj s deťmi, zo Sri Lanky. Jeden z nich má maláriu, veľmi sa trasie. Sú vyčerpaní, dva mesiace na ceste do Nemecka. Chorého som autom zaviezol so sestrami na infekčné oddelenie Kramár, sestry tam s ním zostali a mňa poslali domov. Zo strachu pred maláriou - dlho sme spolu sedeli v aute, som si dal dve štamprle slivovice. O chvíľu zvonil telefón, sestry s chorým poslali autobusom domov a potom im zatelefonovali, že kvôli vyšetreniu krvi musia znovu prísť do nemocnice. Povedal som, že som pil, čo bolo v Betleheme smrteľným hriechom, ale keď iné auto nebolo, urobil som aj druhú furmanku. Po ceste sme sa všetci, aj s čiernym pasažierom - moslimom, modlili ruženec, aby sme nestretli policajtov. Nakoniec to malária nebola, po polnoci sme sa vrátili - piť už nebolo treba.
Na druhý deň sa mi sestry chceli odplatiť, troch previnilcov prijali späť do Betlehemu a do ďalšieho maléru, ktorý na seba nedal dlho čakať, hotel U Okurkára osirel.
