Hansiho som stretal na koncertoch, zoznámil som sa s ním až v r. 1991. Bol priateľský, hneď navrhol tykanie. Keď Nadácia F. Schillera, ktorej som bol predsedom, v r. 1996 pripravovala majstrovskú triedu posledných Beethovenových kvartiet s Norbertom Braininom v Dolnej Krupej, Laco Mokrý navrhol, aby sme tam pozvali aj profesorov Albrechta, Praganta a Vrteľa. Prišli, boli ozdobou podujatia, cudzinci boli prekvapení ich znalosťami. V tom čase som navštívil Hansiho byt na Kapitulskej 1 v Bratislave. Bola to svätyňa starožitností, kníh, nôt a hudby. Vysoké regály kníh pripomínali Spitzwegovho Knihomoľa. Sľúbil som, že prídem znova, Hansi mi to pripomínal.Do jeho bytu často chodievali študenti, požičiavali si knihy, nahrávky a noty, spoločne počúvali hudbu a hovorili o nej. Mali ho radi, kolovalo o ňom veľa historiek. Vedenie katedry Teórie hudby a Hudobnej fakulty VŠMU však neschválilo jeho prednášky, aj keď nechcel honorár. Prebiehali potom ilegálne v jeho byte.Nadácia F. Schillera pripravila v r.1996 v Bratislave seminár z príležitosti 350. výročia narodenín G. W. Leibniza. Prednášatelia – J. Albrecht, J.F.Litva, T. Münz, J. Tibenský, L. Mokrý, J. Gurega, J. Morovič, E. Hellenbroich, R. de Paoli a ja – sa zamerali najmä na prijatie Leibnizovho diela u nás a na jeho ekumenické snahy. Prof. Albrecht preukázal prekvapujúce znalosti z matematiky, keď zhodnotil Leibnizove výsledky. Prežili sme s ním deň plný diskusie, keď sme sa lúčili, netušil som, že je to naposledy. Po seminári Hansi povedal L. Mokrému, že tam počul inšpiratívne myšlienky, o ktorých niečo napíše. V Hudobnom živote sa potom, 22.1.1997, objavila jeho stať: Speculatio de consecutione temporum (Vladovi Godárovi). Bola to matematická úvaha o filozofických dopadoch výsledkov Gödela, Descarta a Leibniza, ktorú Hansi zakončil osobným vyznaním: „Dochádzam k presvedčeniu, že prítomnosť vlastne neexistuje, alebo je fiktívnym úsekom medzi tým, čo sa odohralo a tým, čo prichádza, akýmsi miestom, v ktorom sa pretínajú spomienky s očakávaniami... Nechcem tu rozvádzať úvahy na pôde mne tak milovanej, ale mňa nemilujúcej matematiky – veľká láska je len láska nešťastná.“Dve nemecké účastníčky seminára sa deň po ňom prechádzali s L. Mokrým Starým Mestom. Podvečer zastali pod Hansiho oknami a rozmýšľali, či zazvoniť. Nemecká výchova zvíťazila, o pár dní to veľmi ľutovali. Hansi zomrel náhle 20.11.1996, takmer 78 ročný. Študenti, ktorí boli s ním tesne predtým v jeho byte, boli prekvapení, že tentokrát si na počúvanie on zvolil hudbu, Bachovu kantátu Boží čas: „Žijeme tak dlho, ako On chce, zomierame v pravý čas, keď On chce... Do Tvojich rúk odovzdávam svoju dušu..., dnes budeš so mnou v raji, s pokojom a radosťou tam odchádzam.“ Stretnutie sa poslucháčom zdalo akési mysteriózne, keď odišli, Hansi dokonal. Pohreb bol 28.11. v krematóriu, pochovaný bol na Ondrejskom cintoríne. Do Faktov som vtedy napísal: „ Po Tvojom odchode veľmi osireli mnohé podujatia, umelecké kruhy a študenti utrpeli stratu, ktorú nemožno nahradiť. Kde si sa objavil, tam bola pohoda, radosť a tvorivosť. Mal som šťastie byť Tvojim priateľom, ktorý obdivoval Tvoju všestrannosť, múdrosť, skromnosť, dobrotu, vtip a stredoeurópsky unikát – Tvoj domov.“Hansi mal občiansky pohreb. Som presvedčený, že Boh mu ukázal Duchovný svet krásy, to, o čom sníval v svojej poslednej knihe (1993) rovnakého názvu.Pamätná tabuľa domu na Kapitulskej 1, príbytku dómskeho regenschóriho, pripomína tohto človeka, ktorého sme začali uznávať príliš neskoro. Som rád, že jeho pozostalosť - asi 10 tisíc zaujímavých položiek, prevzalo Mestské múzeum v Bratislave.
