Ako povedal spisovateľ R. Dobiáš: „41 rokov sme žili iné životy, nie naše“. Generáciám otcov a dedov sa upierali základné práva a slobody, nebolo slušnej rodiny, ktorá by nemala obete represií. Totalita v nás zanechala nezmazateľné zranenia, ktoré vylieči iba generačná výmena. V čase dávneho rozmýšľania čo robiť vo vtedajšej „Biafre ducha“, mi vliala do srdca nádej úvaha A. Solženicina: Nežiť s lžou (publikoval ju v ZSSR 12.2.1974, 13.2. ho zavreli, zbavili občianstva a vyhostili na Západ).„Nežite s lžou, nespolupracujte s lžou, nehovorte to, čo neveríte, nevychovávajte svoje deti v duchu lži, nepodpisujte nič a nepíšte sami nič, čo by protirečilo pravde. Opustite filmové predstavenia, keď tam počúvate lži, nekupujte noviny, ktoré prekrúcajú skutočnosti, nestrpte vo svojom súkromnom živote nijakú lož, riskujte, že stratíte pracovné miesto, zostaňte verní pravde, i keď to prináša ťažkosti, nebuďte stádovitými zbabelcami a pätolizačmi. Ak budú takto žiť tisíce, nebude sa môcť ubližovať jednotlivcovi. Keď to budú desaťtisíce, naša krajina sa zmení na nepoznanie...“ Zabudnúť na násilnícke a demagogické obdobie vlády komunistov nemožno, aj keby sme chceli. Dnes však treba upozorňovať aj na opačnú tendenciu: bagatelizovanie tohto času a nostalgické spomínanie: „keď každý mal prácu, byt a mlieko za dve koruny“. Bývalých členov KSS a ich rodinných príslušníkov bolo na Slovensku aspoň 1,5 milióna, pätine národa vyhovoval systém, za ktorý nesú spoluzodpovednosť. Väčšina z nich nikdy nepovedala: „prepáčte, už sa nestane, urobili sme veľké chyby, odpustite.“ 40 rokov nepotrestaných zločinov komunizmu, to je aj 100 politicky popravených, 570 mŕtvych vo väzeniach, 64 zastrelených na úteku, 70 tis. politicky odsúdených, 13 tis. odvlečených do ZSSR, 40 tis. príslušníkov PTP, 61 tis. v pracovných táboroch, 450 tis. emigrantov. KSS bola zločinecká organizácia, najmä jej vedenie a ich vedúca sila - ŠTB. K masovému a dlhodobému znásilňovaniu ľudí potrebovala státisíce komplicov. Rozhodovala o osudoch mládeže, rodín a starcov: kto bude študovať, vycestuje do zahraničia, dostane titul, bude vedúcim. Charakterizovala ju netolerancia k iným názorom, boj proti „triednemu nepriateľovi“, nenávisť voči „neexistujúcemu“ Bohu a veriacim. Tento systém sa nedal zreformovať, nemal ľudskú tvár, patril tam, kde je: na smetisko dejín.Po novembri 1989 komunisti nakrátko zaliezli, ale keď videli, že sa nič nedeje, že nová moc „nie je ako oni“, stali sa z nich národovci, demokrati, podnikatelia, kresťania. Isto to niektorí mysleli úprimne, aj sv. Pavol náhle zmenil svoj život a stal sa najväčším misionárom. Aj u komunistov by sme radi konštatovali podobné obrátenia, aj keď skúsenosti často hovoria iné. Dnes už konkrétne osoby neodsudzujeme a nezatracujeme, mladá generácia by však mala vedieť, že diktatúra proletariátu, 41-ročné obdobie vedúcej úlohy KSS bolo najčiernejším obdobím v histórii Slovenska. Nikdy nepochopím, ako mohlo uveriť toľko ľudí tejto ideológii, ktorá priniesla svetu toľko trápenia. Na Slovensku boli nositeľmi zla v 40. rokoch kolaboranti s fašizmom a arizátori, v 50. rokoch udavači a milicionári, v 60. kádrovníci a eštébáci, v 70. zdravé jadro a normalizátori, v 80. rokoch Ústredný výbor a červení perestrojkári, v 90.rokoch obracači kabátov a politickí privatizéri. Je to prekliatím Slovenska, ktoré sa doteraz neodklialo. Z dnešných životopisov už zmizli priznania: „bol som členom komunistickej strany“, alebo „aj po r. 1968 som zostal v zdravom jadre KSS.“ Veľké historické udalosti prichádzajú nebadane, aj november 1989, sen našich rodičov, Boží dar a zázrak bol náhle tu. Prehnitý systém sa zrútil ako domček z karát, na námestiach sme sa s komunizmom rýchlo rozlúčili, v psychike ľudí však zostal. Nastala vysnívaná sloboda, ale aj zodpovednosť, dodržiavanie ľudských práv, ale aj povinností, prišli nové šance a možnosti, ale aj pokušenia a nebezpečenstva. V rýchlom slede sa udialo veľa historických udalostí, ktoré dnes pokladáme za samozrejmé. Za slobodu treba denne bojovať, lebo ju zasa stratíme. Medzi ľuďmi sa rýchlo objavil „udeľ Kainov“ - závisť, hrabanie na seba a rodinu, okrádanie, podplácanie, nezákonitosti, divoká privatizácia, výpalné, tunelovanie, drogy, pornografia, nepravdy v bulvároch. Za všetkým tým nestoja Marťania, ale naši spoluobčania, ktorých bohom sa stal úspech a peniaze. Kardinál F. König, ako Solženicin, zanechal túto radu dôstojného života v slobode:„Nežite so zlatým teľaťom, nepretekajte sa v snahe o väčší blahobyt. Nehovorte, že peniaze sú najdôležitejšie, nevychovávajte svoje deti k životu v náruživosti, aby nepoznali nič iného než jedlo, pitie, oslavu sexu a stavbu domu. Nenechávajte sa uštvať až na smrť vlastnou hrabivosťou a žiadostivosťou po peniazoch. Nedajte sa zvádzať reklamou, nepodpisujte stále nové dlžobné úpisy, opustite okruh ľudí, ktorí myslia iba na to, čo je materiálne, nekupujte nič, čo nepotrebujete, vypnite televízor, keď tam reční zlaté tela, nestrpte vo svojich súkromných rozhovoroch večnú tému o peniazoch, riskujte žiť jednoduchšie, aj keď budete mať ťažkosti, aj keď vás budú odsudzovať príbuzní, aj keď dosiahnete menšie úspechy, nebuďte zvieraťom stáda, zbabelcov a slabochov.“A. Solženicin venoval svoju výzvu ľuďom Východu, F. König Západu. Je pozoruhodné, že 20 rokov po revolúcii sú pre nás obe výzvy stále aktuálne: Nežime s lžou! Zostávajú nám ešte štyri mesiace na bilanciu posledných 20 rokov a hľadanie odpovede, ako ďalej? Otvorená diskusia aj na blog.sme by bola veľmi užitočná.
