V pondelok ráno sa partia dohodla na bojovom pláne. Nesmela byť malá, ani príliš veľká. Malá mala málo kunšaftov, veľká nevyvolávala nadšenie, aj príjmy sa znížili.Raz som sa s bratom Mariánom pred polievačkou povadil, takže každý išiel svojou stranou. Keď sme sa o pár hodín stretli, výsledok bol šokujúci - mal o desať korún viac. Pochodil aj staré nényky a pána farára. Keď protestoval, že nie je dievka, brat argumentoval, že má sukňu. Vajíčka nemal, každému dal päť korún. Bolo to viac ako desať vajec, lebo za ne si futbal nekúpite. Návštevou aspoň 75-ročných nényk, „kišasoniek“, sa urobil dlhodobo dobrý skutok, zostali navždy v našom polievacom programe. Prvým bratovým tromfom bola Anuška-nény. Vždy mala orechovú tortu, ktorú sme na jej radosť celú zjedli. Marián býval vo forme, smiala sa, až jej klepotal umelý chrup. „Ej, vy beťári!“ vzdychala a držala si brucho, „aby jej vyoperovaný pruh nepraskol.“ Keď sme ju obliali voňavkou, pripomenula nám: „A kde je voda, vodenka?“ Ďalšími kišasoňkami boli dve staručké tety, Bobrov a Pučkov, podľa slávnych hokejistov. Raz išli za poľadovice pod pazuchou z kostola dolu Kalváriou domov. Pošmykli sa, jedna padla na zadok, druhá na predok. V čiernych turbanoch, podobných hokejovým prilbám, sa bezradne kĺzali, až ich plot zastavil. Postavili sme ich na nohy, oprášili a povedali o Bobrovovi a Pučkovi. Aj keď nepoznali hokej, chichotali sa s nami. Fáni-nény vedela iba po maďarsky, my po slovensky:„Ruky bozkávame, prišli sme poliať ružu, aby nezvädla. Boli sme už na sedemnástich miestach, ešte nás čaká dvadsaťštyri dievok, aby sa neurazili.“Fáni-nény počúvala a aj keď nerozumela, zaujímalo ju to. Občas nás pohladila, povedala „kedvéš pucikám“ a nakoniec nám dala fajnové čokoládové vajíčka z Budapešti. Erži-nény vždy zabudla, že je polievací pondelok, nemala nič prichystané. Otvárala staré kompóty a keď videla, ako nám chutia, nosila nám ich domov. Slivky boli také tvrdé, že sme s nimi strieľali z gumipušky. Báš-nény pochádzala z Viedne, po slovensky dobre nevedela. Bývala naproti nám, pekne maľovala, z papiera vedela urobiť zázraky. Mala vždy košík vlastnoručne maľovaných vajíčok, aj červenú sladkú malinovku. Hrávala nám na citare.Raz som aj s Mariánom polial štedrú nóbl - rodinu. Otvorili novú bonboniéru, nedali sme sa núkať a keď zazvonila konkurencia, doviedli ju k nám:„Nech sa páči, chlapci, aj vy si dajte bonbónik.Chlapci ho hľadali, ale nóbl - bonboniéra bola prázdna.„Čo máme jesť, keď Jožo a Marián všetko zožrali?“Chceli sme sa ospravedlniť, ale pre plné ústa sa nedalo.Inde dievka na vydaj priniesla košík vajíčok a povedala:„Nech sa páči, vyberte si to najkrajšie.“Zistili sme, že je tam iba jedno, zrejme najškaredšie. Získal som ho ja, Dede dostal kvôli spravodlivosti o korunu viac, zasa ma okefoval.Raz si Marián hrkol sladkého likéru. Zrazu zmizol, darmo ho hľadali. V záhrade sme začuli známy hlas: „Tak, vy ste veľkonoční zajačikovia, čo nosia vajíčka?“Zajace mlčali a strihali ušami. Marián vytiahol voňačku a zajačiu rodinu popolieval od uší po chvosty. Zajacom sa úcta nepáčila, zaliezli do kúta klietky. Drahocenný parfum sa vylieval na zajačie bobky a keby sme Mariána neprerušili, o chvíľu je mamin parfum minutý. Priznal sa, že ho bolí hlava. Doma si oddýchol, mama ho vyhrešila.Neskoršie sme museli na polievačku brať aj brata Františka. Bol na oštaru, stále bol unavený, nevládal a keď sme niečo vyparatili, doma to vybľabotal. Jediný osoh z neho bol, že vo vrecku nosil všetkým vypolievané vajíčka. Občas sme natrafili aj na ľudí, ktorí pre polievačku nemali pochopenie. Privítali nás rozpačité tváre a kyslé obličaje dievčat, ktoré sa uráčili prísť na tretie zavolanie. S fiflenkami sme čas nestrácali, poliali sme ich tak, že sme prst držali na dierke. Raz sa stalo, že nám nič nedali, ničím neponúkli, iba čakali kedy vypadneme (meno týchto škrobov viem, na smrteľnej posteli ho vyzradím). Inde pohli záclonou a neotvorili, lebo neboli doma. Takým sme miesto voňavky buchli záprdok o bránu.Záverom prezradím tajomstvo, že vypolievané nikdy nestačilo na nový futbal. Korunky sme dali mame do úschovy, keď chýbalo na mlieko a chlieb vytiahli nás z brindy a futbal sa odložil na svätého Dindy. Aj tak sme však boli a doteraz sme dobrí futbalisti: Marián výborný brankár, ja pravé krídlo, Kalvária bola dlho neporazeným mužstvom. Mariána si raz niekto zapísal na cestovný poriadok, že ho pozve za prvého brankára do Trnavy. Odvtedy sa už stokrát poriadok zmenil, ale ten najdôležitejší sa niekde zapotrošil. Ja som poškuľoval po AC Miláno, aj s Berlusconim som o tom hovoril. Povedal mi, že vedľa Ševčenka by sa mu dobrý hráč zišiel. Stále čakám, že pred nami zastaví Lamborghini s milánskou značkou, vystúpia šíbri na čele so Silviom a po podpísaní zmluvy si vypijeme svätojurské vínko. Aj keď budúcu sezónu bude brat hrať v Trnave a ja v Miláne, blogovať neprestanem, iba miesto sk budem mať it.
