Zem ľudí (1939) prináša autorove spomienky a filozofické úvahy o zmysle života. Ako pilót lietal vysoko nad zemou a zhora sa zamýšľal nad neľahkými osudmi jej obyvateľov. Jeho výrok „Dobre vidíme iba srdcom. To, čo je podstatné je pre oči neviditeľné.“ je z jeho najznámejšej knihy, z rozprávky pre dospelých „Malý princ“. Vyšla s autorovými ilustráciami v r. 1943. Pred 40 rokmi som ju takto vnímal: Človek na zemi sníva o dobrom priateľovi, ktorému by mohol dôverovať a mať ho úprimne rád. Priateľ prišiel, dieťa z ďalekej osamelej hviezdy, usmievavý blonďák, veľmi zvedavý, ako to na svete chodí. Predtým si ešte našiel kamaráta hada, ktorý sa s ním takto rozlúčil: „Môžem ti raz pomôcť, keď sa ti bude cnieť, keď budeš veľmi smutný.“ Chlapček nechápal: „Prečo hovoríš stále v hádankách?“ Odpoveď bola zvláštna: „Ja ich všetky rozlúštim!“ Prvé sklamanie malého princa je z nového priateľa, človeka, ktorého požiadal aby nakreslil baránka. Nakreslil mu všetky možné druhy, dieťaťu sa však ani jeden nepáčil. Poprosil, aby nakreslil baránka, ktorý je v uzavretej škatuli. Po nakreslení obyčajnej škatule bolo dieťa nadšené, práve takéhoto baránka chcel, ktorý je v nej ukrytý. Prvýkrát si vtedy vzdychol nad dospelými: „Prečo nedokážu vidieť baránka aj cez škatuľu?“ Nasleduje sklamanie za sklamaním. Malý princ vidí zlobu sveta, jeho egoizmus a chyby dospelých. Je medzi nimi, ale cítil sa veľmi osamelý, viac ako voľakedy, na svojej opustenej hviezde. Rozhodol sa preto znova sa na ňu vrátiť. Keď nevedel ako, poprosil o pomoc hada. Ten mu pomôhol, uštipol ho a rozlúštil všetky hádanky. Malý princ sa vrátil na osamelú hviezdu. Jeho jediný priateľ, človek, knihu zakončil takto: „A keď k vám raz príde dieťa a bude sa smiať a nebude odpovedať, keď sa ho budete pýtať, ľahko uhádnete, kto to je. Malý princ sa znova vrátil medzi nás, prosím vás, určite mi to oznámte.“ Malí princovia k nám denne prichádzajú, aj odchádzajú na osamelé hviezdy, iba to nie je komu oznámiť, Exupéry je už 65 rokov preč. Každé dieťa je malým princom, je na rodičoch, či ho naučia radostne žiť, či mu dokážu vytvoriť prostredie, v ktorom nebude sklamané. Napadlo mi to pred 40 rokmi, keď som syna prvýkrát držal spiaceho v náručí. Malý princ, ale aj ostatní princovia, sa často žalujú na dospelých: - Keď sa stretnú, rozprávajú sa o politike, kartách, športe, autách, koľko kto vyrába, čo zje, koľko čo stojí, zaujímajú ich len číslice a peniaze. Potom sú spokojní, že spoznali rozumného človeka.- Nikdy nehovoria o hviezdach, pralesoch, ďalekých krajoch, nedokážu vidieť baránka v škatuli. Pestujú 5000 ruží a nenájdu to, čo hľadajú, hoci to môžu nájsť v jednej jedinej.- Príliš dajú na zovňajšok, zaoberajú sa sami sebou, najradšej počúvajú chvály o sebe. Nikdy nie sú spokojní tam, kde sú. Na rozdiel od detí, nikdy nevedia, čo hľadajú. - Príliš mnoho rozprávajú, ich reč je zdrojom nedorozumenia. Kupujú všetko, pretože priatelia nie sú na predaj, nemajú ich. Záverom ešte úryvky z Exupéryho modlitby: „Pane, neprosím o zázrak, ale o silu pre všedný život. Nauč ma umeniu malých krokov... Obdar ma jemnocitom, aby som dokázal rozlíšiť prvoradé od druhoradého... Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je najbližšie, pomôž mi pokladať práve prežívanú hodinu za najdôležitejšiu. Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko. Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú súčasťou života, že vďaka nim rastieme a dozrievame... Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou... Vnukni mi pravú chvíľu a pravé miesto, kde môžem zanechať balíček dobra – slovami, či bez slov... Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem!...“
