Bol to férový chlap a vzácny človek. Vždy sme si povedali pár veselých slov, články, ktoré som mu nosil, sľuboval vydať. Hecovali sme sa futbalom, KDH vtedy bilo SME, aj keď Karol bol ich dobrým brankárom.Keď jeho redaktori hádzali moje články a oznamy do guľatého šanónu a vyčkávali s nimi, až boli neaktuálne, radil mi prísť priamo za ním. Takto mi uverejnil (28.1.1994 a 20.6.1994) aj moje tvrdé reportáže z amerických väzení. V iných novinách sa toho báli, Ježík to presadil.Cez voľby 1998 sme s Martinom Laukom navštívili redakciu SME. Stavil som sa aj za Ježíkom a ponúkol mu článok o A.H. a I.G., ktorí vtedy nefér porušili volebné embargo. Článok som zaniesol do redakcie, Ježík bol milý, trochu unavený, ukážku si nahral do počítača. Keď nevychádzala, dvakrát som mu zavolal, nikdy tam nebol. Neskôr som mu odkázal, aby už článok neuverejňoval. Asi o dva mesiace sa mu už nedalo zavolať.Správa o jeho úraze ma šokovala. Vtedy som sa modlil: „Bože, zachráň tohto bojovníka za lepší svet, takých potrebuješ. Vybudoval noviny, ktoré ľudia čítajú, nepodal sa Mečiarovi, nezľakol sa súdov, prispel k nástupu slušných ľudí.“Veril som, že sa Karol uzdraví, veď bol športovec, útly chlap, ale s výdržou. Pred akýmsi koncertom som sa vtedy opýtal prof. Traubnera, ako sa mu darí – povedal mi, že je už klinicky mŕtvy. Na druhý deň oznámili, že 45-ročný Karol Ježík zomrel. 19.12.1998 som bol na jeho pohrebe v krematóriu. Bola zima, úradníčky krematória nahlas drkotali o ničom. Vencov bolo veľa, ľudí tiež. Pohreb bol krásny, v úvode zaznela Carmina Burana, potom Hammelova Medulienka a zachrípnutý Vysockij. Niekto prezradil, že Karolov pseudonym bol Ján Ujlaky – tak sa volala jeho stará mama, ktorú, skôr ako ju spoznal, zabil blesk. Kolegovia ho nazvali „Božím človekom“ a konštatovali, že „je krásne, že tu bol.“ Premiér Dzurinda mu poďakoval za písanie pravdy o Slovensku, minister Ján Čarnogurský povedal, že „sa nebál pomenovať neprávosti, výzvy v SME na myslenie za neho boli liberálnou výzvou k modlitbe“. Zaznelo aj „Padajú dažde jesenné, k zemi sa skláňa ľalia poľná“ a tri verše Tichej noci s organom. Kňaz Anton Srholec prehovoril o zraniteľnosti tejto nádoby, o neistote našich istôt, o nespravodlivosti vedy a potechy z Biblie – o Marte a Lazarovi, a o tom, že zo stretnutí s Karolom sme odchádzali obohatení. Dojemný bol spev „Blíž k Tebe, Bože môj“ a pri spúšťaní rakvy aj rezký džez – ako pri pochovávaní čiernych muzikantov v New Orleanse. Pri mojej kondolencii som si všimol milý úsmev manželky Miry a smutnú tvár dcéry Júlie.Odišiel Boží muž, aj keď nemal cirkevný pohreb. Jeho svieca priskoro dohorela, rozdal sa druhým. Zostáva tajomstvom, prečo práve on.Aj vtedy svetla v prírode ubúdalo a na adventnom venci nádeje ho pribúdalo. Keď o niekoľko dní zažiaril nad betlehemskými pahorkami veľký jas, Karol sa už na nás díval s porozumením stamodtiaľ, kde večné svetlo nikdy nezhasne.P.S.: Môj článok z 28.1.1994 v SME mal názov: „Lyndon LaRouche – americký Sacharov.“ Ruský Andrej Sacharov, fyzik, disident a nositeľ Nobelovej ceny mieru zomrel 14.12.1989. Ani na neho nezabudnime!
