Jadrom Pi-klubu sú „inžinieri ľudských duší“, spisovatelia, ale máme aj ex-námorného kapitána, vinára, robotika, ex-senátora, huslového virtuóza, primátora, slávneho fotografa, filmového režiséra, prezidenta Záhoráckej Sebjestačnej Svojpomocnej Republiky (ZSSR), atď. Majorita katolíkov je zabezpečená, ale máme aj luteránov, ateistov a Židov. Členmi sú len muži: pravičiari, ľavičiari, strední aj liberáli. U nás neplatí, že bývalý komunista je ako bývalý černoch. Nemáme kádrové, nestrkáme ľudí na večné časy do šuflíkov, nikoho neodsudzujeme, snažíme sa pochopiť motívy k činom, ktoré im iní vyčítajú. Vieme, že ako v manželstve, treba nie 7x ale 77 krát, to znamená vždy, odpustiť. Prezidentom klubu je kresťanský demokrat, od pása hore kresťanský, dole demokrat. Tajné zasadania sú na tajnom mieste v Čechovej pivnici v Pezinku. Viacerí, napr. ja, boli preverení NBÚ na Dôverné aj Tajné. Rád predám ten papier, ak by bol veľký záujem, vyhlásim nástenkový tender. Nebojíme sa prezradenia a odpočúvania, ani SIS-ky, mrzí nás, iba keby nebolo víno dobré, to sa u nás nestane. Viacerí sú presvedčení, že sú autori nášho mena. Argumentácia v prospech môjho autorstva je jasná: iba matematik mohol vymyslieť, že číslo pi - 3,14159265..., dlžka kružnice o priemere 1, slávne Ludolfovo iracionálne číslo s nekonečným počtom cifier, bude symbolom nášho večne trvajúceho priateľstva. Zdôvodnenie povedal Ľ.Jurík, keď sa mu neujala myšlienka, že sme Pezinskí Inteligenti. Mne sa viac páči rozkazovací spôsob – pi, lepšie vystihuje naše literárne ambície. V klube máme 3 prezidentov: jeden je šéfom, druhý je Paľo Nemec, prezident ZSSR, exprezident SR je Rudolf. Keď som Banášovi do knihy napísal o Rudolfovom číslo, redaktor vtip nepochopil a miesto R dal L. Minule sa v pivnici stretli traja praví prezidenti SR a pri oškvarkoch robili tajnú podzemnú politiku. Do klubu nosíme zdravé jedlá: oškvarky, tlačenku, údené, klobásu, žobrácku kašu, hurky, huspeninu, slaninu, cibuľu a kvašňáky. Nemáme len tekutú nadstavbu ale aj materiálnu základňu. Ex-captain Burdan je poľovník, donáša pečenú divinu. Hrá na harmonike a mi sa venujeme diviačím rebierkam. Po klube odvoz zabezpečujú obetaví nepijani: M. Lucký, J. Banáš a P. Rašla, že sú bez vína je ich vina. Každý si kúpi zásoby na suché obdobie. Berieme ich do fliaš Lucka, na nich je napísané, že obsah odborníci odporúčajú denne piť. Keď sa ponáhľame, navrhnem voľbu prezidenta. Je to dobrá metóda udržať si flek do smrti. Kto nie je v Pi-klube môjho názoru, nie je môj nepriateľ. K rokovaniu patrí dobrá nálada, spev, hudba a vzájomné uťahovanie, nie opaskov. Klub je o literatúre, priateľstve, tvorbe, o intelektuálnom ekumenizme a víne. Je modelom politického života v SR, aj pre tých, kde funkcionári sú pre ľudí, nie sú pre seba. Zverejnenie členov klubu vyvolá diskusiu: S. Bachleda, J. Banáš, J. Burdan, M. Blaha, P. Čačko, D. Čech, R. Ferko, F. Šulka, T. Huszár, A. Hykisch, A. Jablokov, Ľ. Jurík, J. Kaňa, M. Kohút, J. Leikert, M. Lucký, ja, P. Nemec, J. Novák (N.Y.), Ľ. Olach, P. Rašla, R. Schuster, O. Solga, M. Stano, I. Szabo, L. Ťažký (+ 20.1.2011). J.N. je spolupracovníkom Miloša Formana z N.Y., odtiaľ si občas zaletí do Pezinka alebo do Bratislavy na predstavenie svojej hry Tolstoj a peniaze. Moderátorom našich hapeningov je Stano Bachleda. V 38. pokračovaní svojho Salónu u Liszta, 17.6.2010 v Univerzitke, v programe Umenie tolerancie – Pi klub, pred plnou sálou sme všetci sereplovali. M. Blaha stále sľubuje, že nás pozve do televízie, žiaľ, už tú možnosť nemá. On, ateista, pripravil a vydal knihu o živote Elemíra Mikuša, 83-ročného katolíckeho kňaza, ktorý žil 40 rokov v USA. J. Banáš napíše ročne jednu knihu, bude ich ešte asi 25. V r. 2009 vyhral titul Kniha roka v Knižnej revue. Kupóny k hlasovaniu sa nedali zohnať, pretože pán s menej vlasmi, podobný B. Okudžavovi, vykúpil všetky výtlačky. Exriaditeľ Bibiany P. Čačko chodí často po svete, jeho zbor z Trojice každému na pohrebe zaspieva Requiem, ktoré zložil P. Nemec. R. Ferko, filmár, je v nemilosti u R.Sch., pretože pri natáčaní našej návštevy v Medzeve mu vykapali baterky. F. Šulka, majiteľ drahej knihy z Vatikánu o Templároch nás občas pozve do templárskej pivnici vo Svätom Jure. T. Huszár prežil v poslednom roku veľa, už zasa je oškvarky a cibuľu a chystá sa fotografovať. Pri promócii knihy R. Schustera o návšteve pólov mu Huszár povedal pochvalnú vetu: „Rudi, Ty si dobrodruh.“ Aj Fico to počul, nechápal, aký Pi klub sa tam stále cituje. Saša Jablokov behá za jogínmi do Indii, na Vianoce nám nosí darčeky a vyhráva v pivnici Paganiniho. M. Kohút býva Mikulášom, pozval nás na pstruhy, často blicuje, chodí po svete s robotickým futbalom. M. Lucký vysiela o nás v rádiu Devín, víno nepije, pokúša sa založiť frakciu s názvom Bourbon klub. M. Stano vydáva knihy o slovenských osobnostiach, aj Kocúrkovo, krásne maľuje krajinky. Keď báčik z Chochoľova umrie, kúpim si od neho pekný obraz. Ako luterán dal 2% z dane na mojich katolíckych seniorov. I. Szabo je výborný humorista, píše gatívne recenzie na naše knihy, ktoré Jurík promptne uverejňuje. Posledná bola moja o blogerstve, kniha vyšla za týždeň. J. Kaňa je z Dolných Bojanovíc, kde majú tristo pivníc a 10 cimbaloviek. Jedna policajtská nám vyhrávala skoro celú noc, 28.4. bude zase. Najdôležitejší zo všetkých je však D. Čech. Aj v zime je stále vo vinohrade a keby ho nebolo, museli by sme chodiť do pivárne F. Šulku. Viacerí z členov získavajú ceny a medaile. Vedie Jurík, potom ide Banáš a Hykisch, ostatní im závidíme a prajeme. Hykisch za svoje Rozkoše ročne fasuje aspoň dve literárne ceny, v každej komisii má kamošov. Jurík získava, nevedno prečo, ročne aspoň tri významné ocenenia, má aj Krištálové krídlo. Je novinár, napísal hrubú knihu o bigbeate, pripravuje projekt, ktorý nemôžem prezradiť. J. Leikert je jediný univerzitný profesor, ceny skôr dáva: za literatúru faktu a ceny Pavla Straussa (1.3. ideme do Nitry). Pekné je, keď nás ocenení pozvú na žúr, v opačnom prípade ich ohovoríme. Ľ. Olach pripravuje aj ochutnávky vín, posledná v hoteli Bratislava bola výborná, iba Cigáni neprišli. Klubové akcie sú raz za mesiac, najmä vtedy, keď myslíme na Kánu Galilejskú. Robíme aj prezentácie kníh, vernisáže, koncerty, besedy. Boli sme 3 dni na čaji u pána senátora Jožka Kaňu v jeho pivnici v Dolných Bojanoviciach, aj na divadle Nedzela na Záhorí v Gbeloch, kde autorom, hercom, dirigentom, klavíristom a spevákom bol Paľo Nemec. Nedávno napísal organové Requiem, aj pieseň Šaštíne, Šaštíne. Keď mi ju v Zohore spievali, začiatok pomrvili. Na 3 dni sme navštívili Ďaleký Východ, sponsor bol Rudi. Náhodou vtedy nebol na žiadnom póle a neprezentoval žiadnu knihu. Vrcholom návštevy bol Tokaj vo Viničkách a kutie rýľov v Medzeve. Netrpezlivo čakám na jar, aby som si mohol zakopať. Na výstave kníh Bibliotéka sme mali stánok, ktorý zastrešili kresťanskí seniori. Bolo v ňom stále 10 spisovateľov, ktorí boli predajcovia a pokladníci. Víno od Čecha som múdro nosil až poobede, štamgasti blokovali prístup davov na autogramiádu, ktorá bola permanentná, ako Vysočanský zjazd KSČ. Mali sme 3 prezentácie, tam sa davy netlačili, temer sme hrali presilovku. Keď sa 10 géniov tlačí k mikrofónu, nedopadne to ináč. V stánku sa najmenej hanbil Olach, ktorí každej slečne, panej alebo babke recitoval svoju báseň: „Keď umriem, nech!“ Vyznával sa aj k láske k Pi-klubu a vínu – básne vyšli aj v nemčine a prezentovali sa v Stuttgarde. Negatívnym predajcom bol Jurík: hanbil sa, zašitý v čiernych okuliaroch popíjal v kúte stánku a čakal, že ho ctiteľky objavia, čo sa nestalo. Ja som predával básne O.M. Luckého: 7 radostí P. Márie a sv. Františka, Jurík 7 detektívok, Stano 7 kníh humoru, Hykisch 7 Rozkoší dávnych čias, tie išli. Rád spomínam na Olachovu 60-ku. Pozval cigánsku kapelu a keď sme o 3 ráno nevedeli, čo s načatým večerom, navštívili sme p. Juríkovú. Dlho sme jej spievali a tešili ju, bola v župane. Rovnakí Cigáni hrali aj v kláštore u Šulku na moju 70-ku, už sa tešia na 80-ku. Na Vianoce spievame koledy, 3 verše Tichej noci vedia aj bývalí komunisti. Jablokov hrá na stradivárkach, Burdan na harmonike, ja na ústnej, Banáš na gitare. Vonku sneží, bez vína zamrzneme. Nikdy sme sa nepovadili, nepourážali a neurazili, nič si nevyčítame, nikdy sa nikto neopil. Keď idem po pol noci dole kopcom v Jure, mesiačik svieti a psy zavíjajú. Igelitky sa roztrhnú a plastikové fľaše sa pri cintorína gúľajú do priekopy. Zaspievam si „Gúľalo sa gúľalo, to červené vínečko“ a ratujem, čo sa dá. Podstatné je brať ľudí takých, akí sú, nechcieť ich obrátiť na svoje gusto. Nikoho nemôžeme zavrhnúť, skôr podporiť, nalomenú trstinu neodlomiť, tlejúci knôt nezhasnúť, nemať voči ľuďom predsudky, hovoriť im pravdu, pátrať po nej, rýchlo odpustiť, zabudnúť, veľa tvoriť a málo troviť. Toto je Pi-klub, za fľašku prezidentovi má každý šancu byť a.h. Keby som bol poslancom, chýbalo 243 hlasov, presadil by som zákon o tabuli v predsieni NR SR: „Pi-klub sa zaslúžil o štát.“ Na klube 27.1.2011 zostalo jedno miesto volné. Pri fotografii Laca Ťažkého svietila sviečka. Náš bard, človek, ktorý medzi nami nikdy nepovedal zbytočné slovo, odišiel do večných lovísk. V poslednom čase sa uskutočnilo niekoľko výletov s ním, akoby sa lúčil s miestami, kde dávno prežil dramatické a aj šťastné chvíle. Jeho smrti sme venovali spomienkový klub, začali sme Otčenášom. Temer všetci boli na zádušnej omši v Dóme, viacerí na pohrebe vo Veľkom Klíži. Hneď sme napísali spomienky na neho, ktoré na dvojstrane Kultúry uverejnil 8.2.2011 Teo Križka.
