V minulom roku mal akademik Ivan Plander 80, posledná tetka z východu Margita 85, svokra 90. V tomto roku by mal otec 100, jeho syn bude mať 70, syn syna Jozef 40 a jeho syn Jozef 9, rok váhali. Utvrdil som sa, že najhoršie je to s ľahostajnými ľuďmi, nie s tými, čo kričia áno alebo nie. Pochopil som, že minúta tvorivosti je viac ako 100 hodín konzumu. Rozhodnutie, že ďalším stupňom mojej kariéry bude penzia, bolo výborné. Môžem robiť, čo som nestihol, zariadiť si život podľa srdca, prečítať si dobrú knihu, vypočuť peknú hudbu, stretať zaujímavých ľudí. Nemám šéfa, nemusím mu písať listy a prejavy, nemusím v špičke tvrdnúť v aute, nič nemusím a môžem, čo chcem. Ráno som vstával podľa štebotu vtákov v Jurskom parku, vyplašil som škorcov, dal niečo psom a povinnosti skončili. Pri rozcvičke vždy voda v kanvici vyvrela, k raňajkám mi spievali najlepší Taliani, každý deň bola sobota. Páčilo sa mi veľa piesní, napr. „Za tú horu, za vysokú“, po rokoch som zasa počul „Ligotala sa hviezdička na nebi“, to vám je muzika. Začnem s tým, čo sa mi nedarilo. Moje záznamy začínajú v apríli, keď zlacneli kalendáre. Je ich tam ako nôt na bubon. Všade som chodil neskoro, v Taliansku to patrilo k protokolu. Stáva sa mi, že na zajtrajšiu akciu prídem včera, horšie je to naopak. Neviem povedať nie a potom píšem, mejlujem, behám, telefonujem a večer pri spytovaní svedomia zistím, že výsledkom je nula. Ak lobovanie predsa zaberie, slávnostne si zanôtim, lebo som porazil úradníkov. Vo svojich veciach som mal a budem mať neporiadok, papierov a kníh mám viac ako miest pre ne. Banánové škatule sú výborné, iba neviem, čo je v ktorej. Doma veľa vecí nefunguje, mnohé drží gumička, najdôležitejším nástrojom je epoxyd. Často po polnoci, keď vzniká otázka čo s načatým večerom, sa dávam do serióznej práce. Potom pomôže štvrťka Stilnoxu a ráno sa teším, že je nový deň. Z talianskych kvetov nám zostali iba biele orchidey, fialová bugenvilia a dve palmy. Orchidey kvitnú aj šesť mesiacov, potom opadnú, dlho spia, zrazu sa prebudia, pustia konáriky s uzlíkmi, z ktorých sa vykľujú prekrásne kvety. Bugenvilia mávala v Ríme veľa listov a kvetov. Tu kvety opadli, aj listy, jarné slnko ich oživí, ale kvety, smutné za rodným juhom dlho váhajú. Minulý rok nesmelo vykvitli, oproti talianskemu vodopádu sú iba ševelením dáždika na vyprahlú zem. Keď sme ich na jeseň skryli dnu, listy hneď opadli, ale sa rýchlo znovuzrodili. Palmička živorí, nevie si zvyknúť. Druhá bola pred ôsmimi rokmi malá a vystrašená, teraz má poldruha metra. V záhrade sa darilo rajčinám, celeru a redkvičkám, zlyhali cibule, mrkva a petržlen, zemiakov bolo menej, ako sme zasadili. Snaha už nemať funkcie sa mi nedarí. Predsedu katolíckych vydavateľov som pustil, ale stal som sa šéfom kresťanských seniorov. V predsedníctve máme vekový priemer skoro 80 rokov. Temer nikto nemá počítač, internet, auto, mobil a predsa sme 21.9.2008 v Bratislave zorganizovali veľkolepý Deň dialógu kultúr národov strednej Európy za účasti asi 1000 reprezentantov týchto národov. V Marianke bola púť, na Hlavnom námestí manifestácia s 11 folklórnymi súbormi. Dokázali sme, že aj z nespoľahlivých súčiastok sa dá urobiť spoľahlivý počítač. V rozhodujúcom okamihu sme sa stretli s Janom Benčekom (87), čestným predsedom, geniálnym vybavovateľom sponsorstiev. Mal som mu doniesť pečiatku a podpis, on zmluvy. Ja som zabudol pečiatku, on zmluvy, takže sme išli domov. Do zahraničia cestujem zriedkavo. Ako predseda senátu zahraničnej komisie Nemecka som bol pozvaný do Dortmundu, aby som pred majstrovstvami Európy rečnil na tému Futbal spája. Nemci sa zaujímali o knihu J.Peregu, ktorú som po Talianoch vydal v slovenčine: Jozef a Kiko. Pápežov kocúr v nej opísal životopis rodáka z Bavorska. Nebyť futbalu, ani by som sa s ním v Ríme nerozlúčil. Týždeň pred odchodom Vatikán zorganizoval futbalový turnaj detí na námestí sv. Petra. Na stretnutí s pápežom bol aj predseda UEFA Johansson a Platini, futbalová legenda. Vlani som na pár hodín zasa navštívil starú lásku - Rím. Už to nie je ono, aj trh na Ponte Milvio zrušili. Večer ma pozvali na koncert a prednášku ministra Scajolu do ruskej rezidencie Abamelek. Stretol som tam veľa priateľov, prezliecť som sa musel neďaleko pod Garibaldim na Gianicolu, mal som aj ochranku. Som „il presidente“ Pi-klubu spisovateľov, skupiny literátov odľava, cez stred až doprava, od katolíkov, cez luteránov k ateistom. Raz mesačne sa stretávame v pezinskej pivnici. Názov nesúvisí s činnosťou, ide o Rudolfovo číslo, ktoré nemá konca. Som aj v Predstavenstve slovenských spisovateľov. Minule som sa známej spisovateľky opýtal na jej e-mail, povedala mi, že má iba e-majlové kastróle. Svoje knihy si píšem, vytlačím, distribuujem a aj čítam. Sklad mám v záchode, každá návšteva si jednu vypýta, veď ich je tam dosť, takže sa míňajú. Seriál Prísne tajné sa vlani skončil jeho odtajnením po 60 rokoch. Záverečný diel „Ako sme boli starí“ vydám, keď budem starý. V novembri som vydal básne O.M.Luckého: Spevy nádeje a radosti. 89-ročný františkán zomrel pár mesiacov predtým, aspoň nevidel nezáujem rodákov na ich uvedení v Trstenej, hrali sme tam presilovku. Keď môžem, návštevu Bratislavy posuniem na zajtra. Mávam besedy o knihách, hrá, spieva a tancuje celá rodina. Z prednášok najviac zaberá Taliansko a spomienky na pápežov. Málokto vie, že Benedikt XVI. na podnet svojho predchodcu viedol komisiu, ktorá mala „urobiť jasno v otázke osudu nepokrstených detí“ a 19.4.2007 podpísal dokument „Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu“. Ním sa mení stáročný pohľad Cirkvi na osud týchto detí, aj na deti potratené. Naša cirkev ho ešte nekomentovala, takže som svoju úvahu dal ako dodatok poslednej knihy. Všade, kde o tom hovorím, sa tváre žien rozjasňujú. V minulom roku som spolu s inými pripravil viacero akcií, ktoré ľudí potešili a pripomenuli im, že život je krásny. Najvýznamnejšou boli 5.Kalvárske olympijské hry, na ktorých sa 13.9.2008 zúčastnilo asi 120 Kalvárčanov s vekovým priemerom okolo 70-ky. Reportáž a výsledky sú na stránke jozefmiklosko.sk Trikrát týždenne som športoval. Futbal som hrával s deťmi a mládežou, po prednáške v kňazskom seminári v Badíne sme si 8.12. tiež výborne zahrali. Vo štvrtok som hrával stolný tenis, budúci týždeň bude záverečné deviate kolo turnaja, neprezradím, ako to stojí. V piatok trénujem atletiku na cirkevnej škole v Rači. Cez víkend zomieram, mastím sa mastičkami, aby som bol v ďalšom týždni fit. Na výstave v Slovenskom národnom múzeu o športe dali aj fotografie, ako skáčem o žrdi. Vždy, keď som si to bol pozrieť, bolo zavreté. Pred dvoma mesiacmi som objavil čaro blogovania, skoro všetkým blogerom by som mohol byť dedko. Som vďačný tým, ktorí ma prijali do partie. Táto nová dimenzia komunikácie sa mi páči, zostanem jej verný, pokiaľ ma nevyhodia. To by bolo za rok 2008 všetko, na viac hriechov sa nepamätám. Treba žiť radostne, aj v starobe si udržať veselé pocity z mladosti, brať všetko s úsmevom ako hru, v ktorej raz vyhráš a inokedy prehráš. Ďakujem všetkým, ktorí vydržali, nerezignovali a niesli v roku 2008 svoje trampoty, vychovávali deti, a poľudšťovali svet dobrotou a láskou. Na Slovensku je ich na štvorcový meter podstatne viac, ako je európsky priemer.
