V r. 1650 pr. Kr. tu nastal obrovský výbuch sopky, jeden z najsilnejších v histórii. Pri zemetrasení kleslo 83 štvorc. km do mora. Okolo kráteru vznikla morská priepasť s hĺbkou 300-400, ba až 800 m. Výbuch vyvolal desiatky metrov vysoké tsunami, ktoré rýchlosťou 350 km/hod. zničili Krétu a tamojšiu minojskú kultúru. Jej centrum v prístave Knossos bolo vtedy pred 3660 rokmi zmetené z povrchu zeme. V gréckej mytológii sa píše o trojdňovom prítmí, keď všetko zahalil dym a popol. Údajná Atlantída zmizla a z týchto vulkanických dobrodružstiev vznikol Santorin, pokrytý asi 50 metrovou vrstvou lávy.
Pod vedením Spyridona Marinatatosa sa v 60. rokoch 20. stor. začali robiť vykopávky, pri ktorých v r. 1974 priamo na pracovisku tento archeológ tragicky zahynul. Pri „nedávnom“ výbuchu v r. 1570 po Kr. tu vznikol malý ostrov Nea Kameni, hrozivý kus stuhnutej lávy, neúrodnej, čiernej, navonok bez života a zelene, ako duša bez lásky a nádeje. Niekoľko jeho kráterov stále dymí a trpezlivo čaká na svoju príležitosť. Z hĺbky preniká do mora vrelá voda, na povrchu sa červenie. Nehostinný a smutný ostrov skrášľuje iba biely kostolík sv. Mikuláša. Nea Kameni sa vám nezapáči ani po jeho oboplávaní. Napriek navonok mesačnej krajine, tam napočítali 130 druhov rastliniek.
Spiaci vulkán dal o sebe posledný krát vedieť 9. júla 1956. Zemetrasenie sily 7,4 vtedy zničilo takmer celý Santorin, 40 ľudí zahynulo, mnohí sa odsťahovali.
Neobyčajná história, architektúra a poloha ostrova, domy s vežičkami, oblúkmi, krížmi a zvonicami vás uchvátia na prvý pohľad. Santorin má asi 300 kostolov a kostolíkov, aj ruiny byzantského chrámu sv. Iriny, Santa Irina - Santorin. Ostrov je obkľúčený pevnosťami, ruiny hradu Skaro strážia záliv. Prvými obyvateľmi boli Starogréci, pre svoju polohu a krásu bol ostrov často dobývaný, aj Turci ho dobyli, ale ho nechali tak.
Najmä v mestečkách Ia a Thira vás uderí nepredstaviteľná krása, ktorú môže sopka pod nimi, tak ako v minulosti, hocikedy zničiť. V útrobách zeme tiká silnejšia nálož ako atómová bomba. Nikto netuší, na ktorý čas je nastavená. Zobúdza sa vraj každých 50 rokov, teraz už štyri roky hrozbu preťahuje.
Cesty lemujú austrálske eukalypty, v sadoch sú vinice, olivy, aj pistácie, ktorých plody poznáme len z obchodov. Bugenvilie hýria farbami - fialové, biele, červené aj žlté, tie som videl prvýkrát, rastú spolu aj s inými. Pozorovať toto všetko pri káve na brale vysoko nad morom má neopisateľné čaro.
Všade sa temnie láva, tmavé a hnedé strmé útesy, azúrové nebo a more. Bielo-modré domy, aj okrové a fialové, sú zavŕtané do lávy. Zdá sa, že nemajú elektrinu a telefóny, drôty sú vedené pod zemou. Z prístavu vedie 588 schodov do Thiry, hore-dole po nich chodia vytrvalé somáry s turistami. Keď môžu, skromne, aj bez sena, oddychujú. Pokojné mačky a psy chodia medzi turistami, zbierka pre nich práve beží.
Santorin je ostrov stáleho vetra. V oslepujúcom slnku pod nebom bez mráčka prší raz za sezónu. Napriek tomu hrozno rastie bez vlahy na sopečnej pôde, vinsanto je sladké ako obrázky tamojšej prírody.
Podvečer sa ohnivá guľa slnka ponára do mora. Aj keď zmizne, nebo nad ňou ešte dlho mení farby ako rotujúca dúha – krvavá, červená, žltá, fialová, dopĺňajú ich temné škvrny neexistujúcich oblakov horizontu. Nad rozprávkovou krajinou sa zotmelo, ale svetlo západu sa nechce rozlúčiť. Plný mesiac mysticky a nadprirodzene visí nad zatemnenou krásou. Kríza sa Santorina netýka.
Tu sa vám v mysli náhle objavia dávno zabudnuté spomienky, asociácie a pocity, vo vzduchu cítite tvorivosť a myšlienky, ktoré treba iba uchopiť. Problémy sveta zostávajú ďaleko, nad miestom niekdajšej Apokalypsy vládne kľud a požehnanie. Lúčenie s láskou na prvý pohľad nie je nikdy veselé. Už je iba temnou škvrnou, ktorá sa stráca za hukotu lodných turbín na horizonte. Bolo to naposledy alebo sa raz tam ešte vrátime?
Najprv sme tam chceli vystúpiť pešo ...
Najkrajšie mesto na svete - Ia
Kostolík na bralách
Thira
Nea Kameni z lávy a kvitnúca Thira
Kostolík sv. Mikuláša v Nea Kameni
Rozprávka nad bralami
Ružová, biela a modrá
P.S.: Všetky fotografie sú z 8.9.2010 (autorka Mária Miklošková)
