Zobudil som sa na buchot a slová: „Rýchlo, mama zomiera!“ Kľačali sme okolo nej, trhaný dych prestával. Utrpenie skončilo, v tajomstve života a smrti bolo dobojované! Vyšiel som na dvor. Brieždilo sa, vtáky švitorili, tmy sa rozplývali vonku, aj vo mne. Zore veľkonočného rána, pokojného a majestátneho, sa zapaľovali aj v mojej duši. Koncom zimy 1951 mame objavili rakovinu prsníka. František mal vtedy 4 roky, Helena 8. Pred amputáciou prsníka bola mama zničená. Teológ Cyril Minárik jej na deň operácie 8.2.1951 našiel v omšovom Misáli evanjelium o uzdravení stotníkovho sluhu, lekcia bola 20. verš z druhej knihy Kráľov: V tých dňoch ochorel Ezechiáš na smrť. Prorok Izaiáš mu povedal: „Takto vraví Pán: Usporiadaj si dom, pretože zomrieš a nebudeš žiť.“ Ezechiáš sa takto modlil Pánovi: „Ach Pane, spomeňže si, ako som putoval pred tvojou tvárou, verne s celým srdcom a robil som, čo je v tvojich očiach dobré.“ A Ezechiáš plakal hlasitým plačom. I prehovoril Pán k Izaiašovi: „Choď a povedz Ezechiášovi: Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy, pridám k tvojim dňom pätnásť rokov.“ „15 rokov, to by aj stačilo,“ poznamenala mama, „najmladší pôjde do dvadsiatky.“ Odvtedy bola presvedčená, že jej Boh tento čas dožičí, nikomu o tom nepovedala.V novembri 1965 Cyrilovi napísala: „Som vážne chorá, zdá sa mi, že Pán Boh si svojich pätnásť rokov pýta.“ Posledný list mu napísala 16.2.1966: „Mám sa mizerne, nemôžem jesť. Robím poriadky vážnejšieho i žartovného rázu: chcem mať pekné Circumdederunt – organistu uraziť netreba, ale keď budem zle, vyjednám si s ním, že hlavný spevák budeš ty a ostatní musia tercovať. Aj Blíž k Tebe Bože môj treba! Už len keby som tú svadbu nepokazila. Staň sa vôľa Božia, ale ak je to možné, Bože, odním odo mňa tento kalich.“8. februára 1966 ubehlo pätnásť rokov od operácie. Mama zomrela 27.marca 1966, Boh jej k 15-tim rokom pridal presne jedno pôstne obdobie, aby sa dožila svadby dcéry.Mama chápala svoju situáciu, po smrti sme sa dozvedeli, že prečítala listy, v ktorých sa o jej chorobe jasne písalo. Zdôverila sa s tým iba najmladšiemu synovi. Vnučence a pravnučence už svoju babku nepoznajú, neuvidia, ako s čiernou kabelou v ošúchanom kabáte roznáša radosť tým, ktorí jej majú málo. Tí, čo poznali jej spisovateľský talent, vedia, aká je škoda, že iba málo jej myšlienok sa dostalo na papier. Knihu „O živote“ nedopíše, jej prvá kapitola o jej rodisku končí takto:Pred mojim zrakom vidím senické ulice v bielom, hviezdnaté nebo a hlahol zvonov. Dve postavy idú ku kostolným dverám už pri prvom zvonení. Sú to Cigáni Oláh a Kopas. Oláh niesol pod pazuchou husle, Kopas basu, i oni boli členovia orchestra starého otca. Keď si spomínam na slávnostný tuš na počesť Ježišovho narodenia, vždy vidím aj týchto dvoch „kamarátov z detstva“, ako im behajú prsty po strunách a ruky bleskovo vedú sláčiky akoby vo vytržení. Hoci som bola decko a oni už boli starí páni, vždy sa pri mne zastavili „na kus reči“. Bola som blažená, keď som od otca alebo starého otca vyžobrala pre nich dáku cigaru. V rádiu počúvame medzi hudobníkmi tieto mená. Isto sú to vnuci alebo pravnuci týchto pánov. Teraz i oni spia tichým spánkom pod senickými lipami.Raz na Všechsvätých, bola teplá jeseň, stmievalo sa. Sviečky na hroboch blikotali, chryzantémy hovorili o našej láske k zosnulým, o dychu smrti, ktorý nikoho neopomenie. S najmladším synom sme dávali na senickom cintoríne zbohom drahým hrobom. Zrazu sa pri nás pristavili elegantní mladí páni s vencami, prišli práve z vlaku. Pýtali sa, či nevieme, kde je pochovaný Kopas. „Dobre som poznala starého pána zo svojho detstva,“ odpovedala som, „neviem však, kde je pochovaný, dávno tu nebývam. Musíte sa Seničanov opýtať!“ Odchádzali sme s hrejivým pocitom v srdci, že láska je i vždy bude, že nikdy nezaniká. Neskôr sme na 8.2.1966 v omšovom evanjeliu našli: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení a ja vám dám odpočinúť! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a ponížený srdcom a nájdete odpočinok svojim dušiam“. Mama statočne niesla toto jarmo, 45 rokov odpočíva v pokoji. Viac je o nej v článku http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=172681
