Narodenie každého dieťaťa je radosť, nádej a nová šanca, jeho smrť je smútkom, beznádejou a nevyčísliteľnou stratou. To dieťa tu bolo, ale už nie je a nebude. Márne na neho čakáte, už nepríde. Tam, kde bolo včera, je dnes prázdno, to, čo povedalo, už nepovie, nezasmeje sa, nezaplače. Mŕtve deti - nejestvuje väčší žiaľ. Prečo nevinný tvor musel zomrieť? Boh ho stvoril pre veľké veci, nie pre rakvu, zahrabanú do zeme. Jeho mamu najprv prekvapila správa, že sa narodí. Keď ju pochopila, každý deň ho viac očakávala a keď si ho zamilovala, všetko bolo inak. Vtáčik priskoro odletel z hniezda a už sa nevrátil. 13.2.2000 sa narodilo šieste vnúča, Michal. Mesiac sa skrýval za oblaky, z ktorých ševelil dážď, autá sa kdesi hrnuli, zem bola bohatšia o jedno dieťa. 15.augusta, na sviatok Nanebovzatia Božej Matky, v Jubilejnom roku 2000 sa stala nepochopiteľná udalosť, ktorá navždy ovplyvnila naše životy. Tesne pred odchodom auta som dal na predné sedadlo, kde som mal sedieť, kočík. Zobral som Miška do náručia a s krížikom ho odovzdal mame. Auto s rodinou sa pohlo, svetlá zmizli. Po 11 kilometroch a 11 minútach sa to stalo: „Miško haváriu neprežil, ostatní ležia dobití v nemocnici.“ Z videozáznamu záchrancov (2000.8.15., 21:54) vidno, že krvavá harmonika dverí pritlačila šoféra. Reči zanikli v hluku sirén a rezaní karosérie. Zajatému šoférovi obviazali ruku, kamera odhalila nohami tesne vyplnené miesto. Keby nohy zostali inde, viac ho neponesú. Oživovanému dieťaťu balónom pumpovali vzduch do úst a ručne mu masírovali srdiečko. „Je to na KáPéErku, 56 pulzov. Dáme 150 adrenalínu?“ „Stačí 50.“ povedal lekár. Elektródou prebehol prúd, chlapčeka myklo, natiahol ručičky a nožičky, končatiny sa vztýčili s prosbou k nebu. Modliac sa, sme leteli do Bratislavy. Pravý prúd Račianskej bol uzavretý, auto v ňom stálo rozbité a zakrvavené. Bol zázrak, že niekto prežil. Dieťa zomrelo, boj sa prehral, svetielko zhaslo, nastala tma. Niet už koho čakať, všetko sa skončilo a už sa nezačne. Prečo sa to stalo? Čo sme robili zle? Prečo sa dieťa zabilo 15.augusta v Jubilejnom roku milostí? Tí, čo prežili, sú zranení na tele a na duši. Mama, s prsiami plnými bôľu a mlieka žialila: „Prečo? Kde je Miško? Bože, vzkries ho! Aspoň na hodinku mi ho daj do náručia. Kde bol jeho anjel strážny?“ Mozaika hrôzy sa skladá, jej uholný kameň však chýba. Policajti konštatovali: „Opel vo veľkej rýchlosti na protismernej dvojprúdovke narazil do stĺpa lampy v strednom páse, otočil sa a vpálil do protiidúcej Felícii. Vinník je jasný, detaily povedia expertízy. Tí, čo prežili mali šťastie, bola to ťažká havária.“ Na stretnutie s Miškom si dobre pamätám. Ležal v studenej miestnosti v dupačkách so zajačikom na prsiach. Pitva ukázala, že zomrel v spánku, v maminom náručí. Pri náraze sa mu zlomila spodina lebečná. Vraj v očiach detí možno zbadať odblesk strateného raja, v Miškových som ho nevidel. Vraj v očiach umierajúcich detí vidno plamene, strácajúce silu, ako keď oheň dohorieva a nieto čím priložiť. V Miškových pootvorených očkách však plameňov nebolo, iba tajomstvo a hrôza smrti. Nadránom pred pohrebom prišiel silný vietor, polámal stromy a vinice, takmer odniesol strechu. Ranení sa zhromaždili okolo Miška, v bielej truhličke vyzeral majestátne. Bol ďaleko, v náručí smrti s jej tvrdým výrazom, ale aj blízko, u Otca, Matky a Syna. „Veď dieťa nezomrelo, iba spí.“ napadlo mi a jeho brat povedal: „Keby tu bol Ježiš, mohol by ho vzkriesiť!“ Drahý Miško! Svet sa k tebe macošsky zachoval, zlovôľa ťa zabila. Netušili sme, že šanca byť s tebou sa kráti. Keď si sa na nás díval, vždy si mal dobrú náladu. Keby všetci boli ako Ty, na svete by bol raj. Život bežal ďalej, Miško ležal pod stromami Slávičieho údolia, pod krížom s rokom 2000. Krížik ho pripomína aj na mieste, kde zomrel. Kvety na jeho hrobe zvädli, aj lastovičky odleteli, hrozno dozrelo, prichádzala jeseň. Stmievalo sa skôr, gaštany klopali na vlhkú zem, pestré šaty rednúceho lesa zažltli, sčerveneli a márnotratne vädli v blate. Bolo cítiť chlad, deti vyťahovali svetre, iba Miškov nikomu nepasoval. Nikdy na teba nezabudneme. Bol si veľkým darom na krátky čas. Iba málo sme sa ti odvďačili za tvoje úsmevy. V tú noc triumfovalo zlo, vyrútilo sa z tmy, zaznel tresk, sklo zbelelo a karoséria sčervenela. Herodes surovo vytrhol dieťa z matkinho náručia a žoldnieri ho zabili. Mame hneď napadla myšlienka na budúceho bračeka. Jedine to, že raz ešte bude držať v náručí nežné telíčko, ktorému odovzdá pokračovanie lásky a vďaky, ju zachránilo od zrútenia. „Bože, ak existuje nebo a Miško je v ňom, dovoľ mi presvedčiť sa o tom tak, že nám Miško pošle brata.“ „V októbri sa sen stal realitou. Malého som od začiatku vložila pod Miškovu ochranu. Lekár už v treťom mesiaci potvrdil, že to bude chlapec. Príliš dlhé tehotenstvo prebiehalo dobre. 28.6.2002 ráno sa dieťa váhavo pýtalo na svet. Keď som začula plač a uvidela ho, tisli sa mi slzy dojatia a vďaky. Zdalo sa mi, že toto vytúžené piate dieťa, Andrej, sa podobá na Miška. Sľúbila som si, že ich nebudem porovnávať.“ Vinníkom opísanej udalosti bol mladý muž, ktorý nedokázal napísať alebo povedať: „Prepáčte, odpustite, ľutujem.“ Mlčal a jeho advokát robil všetko možné, aby ho z toho dostal. Človekovi, ktorý zapríčinil smrť dieťaťa a vážnu ujmu ďalším, bez snahy o pomstu, skôr s ľútosťou aj nad jeho nešťastím, bolo spravodlivé ukázať, že keď sa stal zločin, musí prísť aj trest: „Súd ho uznal za vinného. Rýchlosťou najmenej 109,3 km/h neprispôsobil rýchlosť svojim schopnostiam a okolnostiam..., preletel stredovým pásom vozovky, kde narazil do stĺpu osvetlenia a odrazil sa do protismeru, kde zrazil vozidlom Felícia. Maloletý M. utrpel poranenia hlavy, ktorým na mieste podľahol, vodič Felície utrpel zlomeninu ľavého jarmového oblúka tváre, trieštivú zlomeninu jamky ľavej bedernej kosti, otvorenú zlomeninu háka ľavej lakťovej kosti s vykĺbením hlavičky vretennej kosti, tržnozmliaždenú ranu nad ľavým okom..., ostatní spolujazdci utrpeli... Vodič teda inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a smrť, čím spáchal trestný čin..., za to sa odsudzuje na trest odňatia slobody v trvaní 1 rok,... trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlo po dobu 6 rokov a finančné náhrady voči poškodeným...“(Miškov prípad je opísaný v knihe: Ktorého si, Mária, do neba vzala). _____________________________________________________________ Priznám sa, už sa mi nechce hrabať v kilách súdnych spisov. Uvediem iba pár, nie celkom presných faktov: Po pol roku vinníka z väzenia prepustili, rodina za usmrtené dieťa nedostala po 9 rokoch žiadne odškodnenie. Za zničené telá a duše 4 spolucestujúcich trestný súd prisúdil spolu odškodné 72.596 Sk. Dlhé občianskoprávne konanie zamietlo všetky náhrady týkajúce sa nemajetkovej ujmy a nenapraviteľného zásahu do súkromia poškodených. Dalo za pravdu obhajcovi vinníka a Slovenskej poisťovne Allianz. Obhajca vinníka „pokladal 14.985 Sk za dostatočnú náhradu za ublíženie na zdraví šoférovi (bol na 2 operáciách a 3 hospitalizáciách, pozn.autora), rovnako to prehlásil aj u ostatných ranených.“ Napísal, že „v mene zosnulého Michala je návrh zmätočný, lebo nepreukázal a nevyčíslil vzniknutú škodu a právny dôvod nároku na ňu. Sťaženie spoločenského uplatnenia sa viaže len na osobu žijúcu, navrhovateľ to však požaduje pre osobu zosnulú.“ Právnici Slovenskej poisťovne Allianz „pokladali sumu 14.985 Sk za dostatočnú, pretože z lekárskych správ nevyplýva, že by vodič trpel mučivými útrapami a psychickými traumami, pričom poškodenie zdravia a bolestné nepredstavujú výnimočný prípad hodný mimoriadneho zreteľa." Rovnako až cynicky spochybnili všetky nároky ostatných poškodených. Priznanie nemajetkovej ujmy, ak bola trestným činom spôsobená smrť dieťaťa, "pokladajú za neodôvodnené, pretože slovenský právny poriadok ho nepripúšťa. Vinník bol za svoj skutok potrestaný, svoj trest si odpykal. Náhrada nemajetkovej ujmy je prípustná len pri niektorom trestnom čine korupcie.“
