V atmosfére strachu z štb-áckeho a komunistického terorizovania sa 5. marca 1953 rodičia tajomne usmievali. Bolo studené zasnežené ráno, v miestnom rozhlase sa zasekla platňa. Stále opakovali akýsi pochod, smutný a majestátny. V škole nám povedali, že zomrel súdruh Stalin. Mal som 11 rokov, bolo to moje prvé stretnutie s vážnou hudbou, druhou časťou Beethovenovej 7. symfónie. V stalinských lágroch Sibíra boli statisíce politických väzňov. Solženicyn spomína, že ich v to ráno nechali podozrivo dlho spať. O 9-tej ich vyhnali von a načalnik tábora dojatým hlasom oznámil, že súdruh Jozef Visarionovič Stalin zomrel. Keď sa väzňom rozjasnili oči, zareval: „Čiapky dolu!“ Strhli ich a vyhodili do vzduchu: „Huráááá!“ Solženicyn mi pripomenul najvýznamnejšieho violočelistu 20. stor. Mstislava Rostropoviča. Keď sa v r. 1970 listom Pravde zastal Solženicyna, ktorý práve dostal Nobelovu cenu, pri turné v Paríži mu odobrali občianstvo, čím ho vyhnali z Ruska. 200 rokov po Francúzskej revolúcii, v r. 1989 na troskách berlínskeho múru pri oslavách víťazstva nad totalitou hral Bachove suity. Stretol som ho na koncerte v Ríme v r. 2001, poďakoval som sa za jeho postoje a dal mu slovenskú slivovicu. „Hrám, aby som hudbou ďakoval Bohu.“ – povedal. „Keby Šostakovič a Prokofjev neboli toľko trpeli, možno by nevytvorili také dielo.“ Zomrel 27.4.2007 v Moskve. Druhé stretnutie s božskou hudbou bolo v Trenčíne. V r. 1957 som sa tam stal dorasteneckým majstrom Slovenska v skoku o žrdi, večer som z nudy išiel na koncert. Hrali Dvořákovu symfóniu č. 9 - Z nového sveta. Z hmly sa mi vynoril svet, z ktorého mi doteraz behá mráz po chrbte: Amerika, nostalgia za domovom, spirituály, indiánske motívy... V r. 1993 som o polnoci pristával lietadlom v Rochestri, v kraji, kde žil a komponoval Dvořák sto rokov predtým. Letuška pustila Deviatu, okolo mňa sedeli pacienti, aj žena so zverákom na hlave, všetci šli na slávnu kliniku Mayo. Mojim cieľom bola návšteva väzenia, kde si americký Sacharov, Lyndon LaRouche odpykával za nič 15 rokov. Nad rozvodnenou Mississipi a absurdnosťami Ameriky znela Dvořákova hudba. V Neapole som sa s ňou stretol 2.11.2002. Hviezdy svietili rybárom na cestu a na námestí Plebiscito pred Kráľovským palácom ľudia nemo stáli, dojatí a nadšení. To je tajomstvo a sila hudby! Beethoven mi pripomína 760 dní ostrej vojny v r. 1961-3. Bol som v delostreleckom útvare plnom mimoriadnych udalostí - strelieb do vlastných, dezercií, krádeží zbraní, samovrážd, stálych poplachov, cvičení a nekonečných stráží muničných skladov v lesoch plných „diverzantov“. Bola kubánska kríza, svet balansoval na prahu vojny. Mojim sprievodcov bol malý tranzistor vpašovaný do puzdra plynovej masky. Počas nočných stojek som počúval Eroicu, Osudovú, Pastorálnu, Siedmu, aj Deviatu. Na krátkych vlnách prichádzali z vesmíru do Lipníka nad Bečvou a tešili vojaka, ktorý to mal za 700. V r.1965 nám pri pôrode zomrela prvorodená dcéra Monika, nikto nevedel prečo. Keď som sa to dozvedel, počúval som práve 4. časť, Adagio lamentoso, Čajkovského 6. – Patetickej symfónie. Zmierenie s osudom tíchlo, šťastie, ktoré bolo na dosah ruky sa stratilo v nedohľadne. Odvtedy sa mi smrť spája s touto symfóniou, ktorá bola aj pre Čajkovského rozlúčková, zomrel osem dni po jej premiére v r. 1893. O niekoľko týždňov som bol na matematickej konferencii v Lipsku. V opere dávali 3. symfóniu Gustáva Mahlera, 97 minútové dielo v 6. častiach, skomponované okolo roku 1893. Nič netušiac o diele ani skladateľovi, bol to fantastický hudobný zážitok s dvoma zbormi a veľkým orchestrom so zvláštnymi nástrojmi. Pred operou stál les, starý asi 100 miliónov rokov, pomedzi skamenené stromy svietili hviezdy. Mahlerova hudba letela mliečnou dráhou a podmanila si vesmír. Neskôr som si zamiloval všetky jeho symfónie, najmä nepárne, aj unikátne Piesne o mŕtvych deťoch: „Často si myslím, že si len vyšli von a zasa sa vrátia domov, len si vyšli k výšinám a my ich tam dohoníme v žiari slnka...“ Znie to romanticky, ale je to o smrti. Tí, ktorí si vyšli k výšinám sa už nevrátia, už ich nedohoníme. Je zaujímavá podobnosť osudov Čajkovského a Mahlera, aj podobnosť záverov ich kľúčových symfónií. Obaja zomreli príliš skoro, ako 53 resp. 51 ročný v r. 1893 resp. 1911. Dôležitosť roku 1893 pre nich a aj pre A. Dvořáka je pozoruhodná. Moje spomienky by bolo treba doplniť aj o diela ďalších géniov hudby, ktorých mám rád: J. Brahmsa, A. Brucknera, M. Musorgského, C. Saint-Saensa, J. Sibelia, G.V. Sviridova, D. Šostakoviča, F. Schuberta, R. Schumanna..., raz sa k nim vrátim?
