Žila v Cascii, kamennom meste postavenom na kopci v Umbrii, ktoré sa nemôže skryť. Blízo je dedinka Roccaporena, kde sa v r. 1370-71 Rita narodila. Z námestia Cascii vidno prekrásne okolie, ako ho vídala Rita. Modré nebo, zasnežené kopce, opar nad údolím, aj v zime zelené lúky plné oviec. Červená v trikolóre znamená krv a ruže, to je aj testament Rity. Žila v čase dvoch pápežov, v Ríme a v Avignone. Bol to čas intríg, vojen, vrážd a moru, ktorý vyhasil životy dvoch tretín Talianov. Ako 12-ročná sa zasnúbila, 17-ročná sa vydala za prchkého Pavla. Bola vernou manželkou a matkou chlapcov, dvojičiek. Manžel sa zúčastňoval na bitkách a vraždách nepriateľských rodov. Rita ho mala aj tak rada, nakoniec ho obrátila. V r. 1401, keď zavraždili manžela, vrahom verejne odpustila. V r. 1404-5 zomreli na choleru obaja synovia, zostala zúfalá a opustená. V r. 1407 sprostredkovala mier medzi znepriatelenými rodinami. Chcela vstúpiť do kláštora, ale ju trikrát odmietli: „Kláštor je pre panny a nie pre vdovy.“ Nakoniec ju prijali, nechali ju polievať vyschnutý vinič a figovník. Nezmyselnou prácou ju skúšali a dávali najavo, akú dôležitosť jej pripisujú. Posledných 15 rokov života mala krvácajúcu stigmu na čele. V januári 1447, v treskúcej zime počas ťažkej choroby požiadala ošetrovateľku, aby jej priniesla zo záhrady kláštora rozkvitnutú ružu a z figovníka v rodnom dome dve čerstvé figy. Mysleli si, že blúzni, ale v snehu skutočne našli ružu a figy. „Ruža medzi tŕňmi symbolizuje lásku a obetu, dve figy to, že jej deti sú v nebi“, povedal nám sprievodca. 22.5.1447 Rita zomrela, už 561 rokov na jej pamiatku v nedeľu po 22.máji v talianskych kostoloch rozdávajú ruže. Rita bola 40 rokov rehoľníčka, bola však aj snúbenica, žena, matka a vdova. Je svätá beznádejných prípadov, nemožných a zúfalých situácií. Milovala nepriateľov, všetkým odpúšťala, prežila veľa utrpenia a bolesti. Milovala ľudí, aj manžela, takých, akí boli. 16.7.1627 ju Urban VIII. beatifikoval, 24.5.1899 Lev XIII. kanonizoval. Do jej katedrály v Cascii prúdia milióny pútnikov. Keď som tam bol, pútnici z Neapola práve utekali k jej hrobu. Keď ich farár napomenul, že najprv by mali ísť pozdraviť Ježiša, babka mu odpovedala: „Ježiša máme aj Neapole, Rita je len tu.“ Meno Rita u nás nie je rozšírené. Jednu Ritu poznám, našu desiatu vnučku. Aj pri jej očakávaní sv. Rita pomohla. Na Slovensku je jej kostol v Zlatých Klasoch, maďarskej dedine s rómskou komunitou. Na hodoch 22.5.2008 nás v preplnenom kostole vítali svätí s maďarským fúzmi. Arcibiskup S. Zvolenský kázal o sv. Rite, vyzdvihol jej modlitby za svoje deti. Chceli sa pomstiť za vraždu otca ale zomreli skôr, ako to mohli urobiť. Omša bola maďarská, spievali sa piesne o Szent Rita. Pri požehnaní les tisícou ruží nad hlavami som nevidel ani v Ríme. Po procesii sa v kostole spievala maďarská hymna. Usmiata malá Rita všetko pozorovala. Pri takej patrónke sa jej isto bude dariť. Každý sa v živote stretáva s udalosťami, ktoré sa zle vyvíjajú a sú niekedy mimo nášho vplyvu. Veriaci aj neveriaci, obráťte sa vtedy s čistým srdcom na sv. Ritu a skúste žiť tak, ako pred päť a pol storočiami žila ona.
