Za totality tajní otca sledovali a terorizovali. Nitrianski nedoukovia z OV KSS a Odboru školstva ho prekladali a šikanovali. Ako učiteľ sa nebál chodiť do kostola, svoje si držal, chrbát pred nimi neskrivil. Oporou mu bola viera, taká sedliacka, bez veľkého filozofovania. Jeho radosťou bola rodina, najmä deti, študenti v škole a šport, najmä futbal. Jeho bývalí žiaci na neho hrdo spomínajú a sa k nemu hlásia. V roku 1990, po 27 rokoch práce na SAV, mi kádrovníčka vrátila hrubý fascikel mojich „kádrových materiálov“. Keď som ich po troch rokoch otvoril, našiel som tam tatov životopis z r. 1959. Som vďačný nejakému udavačovi, ktorý ho tam zaslal. Dozvedel som sa z neho údaje, o ktorých som nevedel. Bolo mi do plaču, od žiaľu a jedu, že tata musel zachovať vtedajšie rituály, keď napísal, že „všetci moji súrodenci a rodičia nie sú a neboli v žiadnej politickej strane“ - ( z trinástich detí deväť zomrelo, celá rodina stále žila na východe v Michaľanoch nad Torysou), že „s cudzinou neudržujem žiadne styky, lebo tam ani nikoho nemám a ani do cudziny som ani raz necestoval“ - (mal vtedy 50 rokov), že „ani jedno moje dieťa nie je politický organizované“ (mal som 20, posledný František 12 rokov), že „všetci moji príbuzní mali vždy kladný pomer k robotníckej triede“- (boli to chudobní roľníci). V r. 1930 otec rok študoval za františkána, nosil habit aj tonzúru. V r. 1987, keď režim tvrdo zaútočil na františkánov, ktorí boli vtedy zakázaní, tata podpísal podpornú petíciu za nich. Keď ho eštebé vyšetrovalo, vzkypela v ňom východniarska krv a mladému tajnému povedal, že by mu mohol byť trikrát otcom a keď bude treba, podpíše to znova. Novembrom 1989 bol nadšený, ako 80 ročný sa o všetko zaujímal a fandil synom. Hlúpi a zlí ľudia mu zato strpčovali život anonymami a telefonátmi. Nadávali mu do Maďarov, slobodomurárov a Čechoslovákov. Niekto rozbil mame na hrobe lampáš, keď sa mu náhrobný kameň nepodarilo vyvaliť. Polícia zistila, kto to bol, ale tata to nechcel vedieť. Keď išiel v r. 1994 na jednoduchú operáciu, z ktorej sa už nevrátil, anonym ho vytiahol zo sanitky k telefónu a surovo mu vynadal. V samostatnej republike, po ktorej celý život túžil, žil mesiac. Pri príležitosti jeho storočnici spomeniem niekoľko veselých príhod. Keď sa doma rozbilo okno, otec vyšetroval, kto bol vinník, Jozef alebo Marián? „Jožo s loptou, “ povedal Marián. „Ale Maroš mi nadával,“ bránil som sa. „Ale Jožo mi zobral loptu.“ „Ale Maroš po mne hodil kameňom.“ „Ale Jozef ma kopol do zadku.“ „Ale Marián ma šticoval.“ „Ale Jozef po mne hodil loptu.“ „Ale Marián sa uhol a lopta padla do okna.“ Otec bol doktor práv, ale s takýmito zložitými prípadmi si nevedel rady: zrúbal preto oboch rovnako. Z matematického hľadiska bol tento postup korektný. Raz si dostal menej, ako si si zaslúžil, raz zasa viac, v priemere to sedelo. Náklady na vyšetrovanie a súdne trovy by boli väčšie, ako rovnomerná a pravidelná nakladačka, ktorá vtedy nebola zákonom zakázaná. Čím bol časový horizont dlhší, tým bola táto metóda spravodlivejšia. S tatovými nástrojmi – kladivom, klincami a kliešťami – boli stále ťažkosti. Doma sme mali viac vecí ako miest pre ne, takže často vznikal problém: „Kde je kladivo?“ Marián tvrdil, že ho nemal, ja som si ho požičal iba na dve minúty, ale kladiva nebolo. Tata vyhlásil márne pátranie. Keď ho zrušil a zatĺkal klince tehlou, všetci si oddýchli. Pri poslednom klinci, ktorý trafil krivo, vznikol ďalší problém: „Kde sú kliešte?“ Celoštátne pátranie sa zasa začalo, veď tu ešte včera boli. Pri hľadaní sa našlo kladivo, ale s ním sa krivý klinec nedal vytiahnuť. Nakoniec kliešte podozrivo z dvora doniesol brat František. Otcovi sa zaľúbilo, že má všetky nástroje, preto chcel v klincovaní pokračovať. „Do čerta, kde sú klince? Minule som kúpil kilo a škatuľa je prázdna.“Sestra Helena bola zasa najmúdrejšia: „Chlapci ich zapotrošili, chlapci ich potratili...“ Tata sa potešil, že opravu plota, do ktorej sa mu aj tak nechcelo, mohol predčasne ukončiť, veď mal futbalovú schôdzu. Nedeľu čo nedeľu, v zime, v daždi a v horúčave, až do osemdesiatky, otec chodieval na futbalové zápasy po mestečkách a dedinách. Najprv ako rozhodca, ktorého neraz po chotároch naháňali, potom ako inštruktor, ktorý zapisoval, kto ako hral, kto koho kopol a komu vynadal. Keď Nitra prehrala, nebolo mu do reči, a keď to bolo doma, mokrý obklad bol pripravený. Rozhlasové reportáže z ligových futbalov prebiehali počas nedeľných litánií. Tak sa stalo, že v kostole bolo zrazu počuť hlasnú futbalovú reportáž. Tata nosil novú vymoženosť – malé tranzistorové rádio v kabáte, slúchadlo pre najdôležitejšie správy mal v uchu. Drôt sa náhodou vytiahol, skoro prerušili litánie. Marián bol aj hokejový brankár, na ktorého bol tata hrdý. Raz na dôležitý zápas v Nitre neprišli bránkoví rozhodcovia, ktorí zapaľujú červené svetlo, ak padne gól. Namiesto jedného z nich, za Mariánovou bránkou, nastúpil tata. Počas zápasu synovi radil, ako má chytať. Po trme-vrme pred jeho bránkou súperi protestovali, že puk bol v bráne. Tatove svetlo sa však nezapálilo a rozhodca gól neuznal. Súper sa nedozvedel, že bránkový rozhodca bol brankárov otec. Tata bol celý život učiteľ, učil aj na našej škole. V zborovni sa vždy všetko dozvedel, vyvolal nás z triedy, rukolapne nám veci vysvetlil a ďalej sme pokračovali v získavaní vedomostí. V škole mali učitelia kartársku partiu. Cez volné hodiny sa nepripravovali na vyučovanie, ale v kotolni mastili halierový mariáš. Dohovorený signál na dvere bol: klop, klop, kloooop. Na iný buchot nereagovali, aj keby prišiel minister školstva. Raz sa manželka postrachu školy, matematikára, od nejakého zradcu dozvedela tajný signál. Keď ho použila, otvorili, ale čakali do partie iného. Matikár prchal, ostatní hrali ďalej, lebo ich sa to netýkalo. Keď sa tatovi narodil prvý vnuk, môj syn, otec sa tak radoval, že sa vrátil domov bez bicykla, niekde ho zabudol. Tradícia však nepokračovala: keď sa mi narodila prvá vnučka, v rovnaký deň a hodinu ako ja, pripili sme si doma. Sľubujem, že po prvom pravnukovi sa domov vrátim bez auta, ktoré budem týždeň hľadať. Ľudský život je stále čakanie – na diplom, úspech, uzdravenie, na dieťa, jeho prvý krok. Na slobodu sme čakali 40 rokov, keď sme ju Božím darom dostali, tvárime sa sklamane a netrpezlivo. Ľudstvo tisíce rokov čakalo na Mesiáša. Keď prišiel, väčšina mu neuverila, prijala ho nepriateľsky alebo ho ignorovala. Bol iný, ako ho chceli mať, chcel iné, ako oni. Je tajomstvom, prečo si za čas príchodu zvolil barbarské časy Rímskej ríše. Ak sa Ježiš nenarodí v našich srdciach, v zmene myslenia, v obrátení, pokore, pokání a obeti, nič sa nezmení. Ak budeme myslieť len na seba, a nepochopíme, že Kristus stojí pred nami v podobe blížneho, potom nenariekajme nad zlom sveta. Boh klope na naše srdcia, pripravme mu cestu, urovnajme chodníky, buďme veselí, optimistickí, rozdávajme radosť a nádej. Vianoce nám môžu priniesť lásku, ale bez nášho pričinenia to nepôjde. Vďaka Ti, tata, za všetko. Spi večný sen, spolu s mamou, v Nitre, pod starým gaštanom!
