Pri prvej jazde Fiatky 600 Michelinky šušťali, stereorádio hralo We are the world, po sto km do nádrže vošli 4 litre, ale chyby na TK sa nevmestili na jeden papier. Pri každej ďalšej kontrole sa zoznam skracoval, s technikmi sme chodili do jamy a vzdychali nad hrdzou. Kamaráti mi nadávali, lebo do jamy sa nechodí pre nič, za nič. Ja som nechápal a teda som s Bambínom mohol chodiť len do opravy a na TK. V servise mi hovorili OK, na TK KO. Jazdil som aj do roboty a keby voľačo, idem do servisu alebo z kontroly. Na piaty krát, keď som si už s technikmi tykal, som dostal štempel a kapitalistické Bambino začalo socialistickú kariéru.Keď si siňorína sadla so mnou do Bambína, štyri bambína obsadili zadok. Auto priadlo, málo žralo, ľahko zaparkovalo, vzadu bola tlačenica ako v krčme Santa Puelo. Keď boli deti divé a napomínania nepomáhali, treskol som Dana po zadku, ale to bol Mášin zadok, vyťahal som Joga za uši, ale tie patrili Mone. Raz Dano poštípal Mášu na nohe, zvýskol, bola to jeho noha.Po oslavách tatovej 75-ky sme napakovali tri tetky z východu so širokými sukňami do Bambína a do klínov im dali dary. Dostať tetky a Napoleony dnu bola zložitá kombinatorická úloha. Po sto metroch na križovatke vypadla elektrina a motor zdochol. Tetky sa na mňa, študovaného, s dôveru pozreli, v bielej košeli som mykal káblami a klepal po súčiastkach. „Auto sa pokazilo, treba vystúpiť.“ Pri slávnostnom pochode z Aidy sme vyloďovali tetky s Napoleonmi. Keď nás ostatní dobehli, manželka konštatovala: „Hovorila som ti, že bola hlúposť kúpiť to auto.“Prišla zima a auto, zvyknuté na Taliansko, neštartovalo. V servise vymenili benzínové čerpadlo, ale aj originálne zrkadlá pre dámy za poľské, vypelichané. Keď chyba neodišla, zistil som prasknutú hadičku na benzín. V obchodoch takú nemali 2 roky, dal mi ju sused. Potom odišla a už neprišla Baterie mit Selen a nastal čas drôtika. V plnej rýchlosti, v 60-ke, motor zdochol a nechcel naštartovať. Manželka mala riešenie: „Nemalo význam kupovať ten tragač!“Pod kapotou som zbadal roztrhnutý drôtik. Spájal indukčnú cievku a rozdeľovač, tak neskôr niekto nazval tieto prístroje. Drôtik som upevnil a auto naštartovalo. Keď sa to stávalo často, začali ma pokladať za špecialistu. Objavil sa však problém s benzínom. Ukazovateľ paliva nefungoval, benzín sa míňal a šup, Bambíno sa ľahko dotlačilo k pumpe. Potom začala nádrž kvapkať, náhradnú roky nemali. Experimentom som zistil, že keď natankujem 10 litrov za 80 Kčs, nádrž netečie, pri 11 ho cítiť. Tankovali sme teda 10, bolo to lacnejšie. Ak motor zdochol a pumpy nebolo, docenti - nedocenti, svokry - nesvokry, buď MHD alebo pumpa. Raz som viezol univ. prof. matematiky A.Huťu. Predné sedadlo sa nedalo sklopiť, starý pán musel preliezť na zadné. Keď sa spotený usadil, povedal: „K urýchleniu operácie treba rýchlu Fourierovu transformáciu - FFT.“ Na prvej križovatke motor zdochol, príslušník VB sa mi hrozil a 75 ročný profesor obkročmo vykonal inverznú FFT. Keď toho tlačenia, aj do kopca, bolo veľa, brával som si do auta fľašu s benzínom. Nastali však sviečkové horory - nemyslím na drahú sviečkovú, ktorá sa vtedy dala na nedeľný obed zohnať iba s hororom, reč ide o dvoch sviečkach, z ktorých vraj idú iskry do motora. Raz, keď auto čudne prskalo, skontroloval som ich a keď som druhú zaskrutkoval, začala sa voľne točiť. Závit sa strhol a preto som ho drôtom upevnil, ako keď sa konope dáva do vodoinštalácie. Auto naštartovalo, ale po 100 metrov nastal Big Bang: sviečka s káblom vyletela a buchla do karosérie. Prominenti sa naľakali, pustil som Ö3 a do závitu som napchal, čo bolo po ruke. Pri ďalšom tresku som tam namontoval dlhú žigulácku sviečku. Vyhrážky, že valce budú do nej búchať a rozláme sa motor, neboli pravdivé. Pri najbližšom výbuchu však vyletela druhá sviečka, takže metódou cik - cak som ich opravoval. V servise mali závity vyvložkovať, ale sa im to nechcelo. Za 12 tisíc boli ochotní vymeniť celú hlavu, nie moju. Franci Buček to perfektne vyvložkoval za 50 Kčs.Sviečky teda držali, ale výfuk nie, strieľal a vrčal ako aeroplán. Vypadla z neho podložka, nikde o nej neslýchali. Franci mi urobil 4 a keď som použil poslednú, začal motor rapotať, ako keď do špicov bicykla strčíte parazól, alebo palicou pretiahnete roletu, akú mal holič Scheer na Hlbokej ceste. Rozbiehal som sa na trojke, aby sa VB neobzerala. Raz pri cúvaní niečo buchlo, doma som zistil, že zadná časť výfuku chýba. Za 150 som kúpil novú, lacné súčiastky boli z poľského Malucha, aj keď často nepasovali. Keď mi manželka výfuk vyčítala, bránil som, že žigulácky je 5x dlhší, stojí 1200, keby sa odtrhol, musela by ma 8x viac hrešiť.Aj keď som sa o Bambíno vzorne staral, zašprajcovala sa pravá zadná brzda, z ktorej sa dymilo. V servise ju odšprajcovali, ale pritom strhli hlavicu skrutky, ani autogén ju nevytiahol. Koleso jazdilo na 3 šrófy, možno by stačili aj 2. Keď sa rozpálilo, bolo treba po ňom klepnúť kladivom alebo sa pred naštartovaním zohnúť a rukou lanko potiahnuť. Potom sa už objavovali iba maličkosti. Auto v noci bralo prúd, ráno nebolo sósu. Zlomil sa pedál spojky, zvarili ho krivo, no a čo? Zvnútra strechy sa odlepil filcový dekel, zotmelo sa, keď nám padol na hlavy. Naše lepidlá nedržali, používali sme ho na ohraničenie priestoru pre 11 škrečkov. Dcéra Monika zabudla, že okienko sa nesmie otvárať, rozbilo sa na cimpr-campr. Nové som zohnal z Poľska, ale na taliansku dieru nepasovalo. Epoxydom som ho na večné časy a nikdy inak zalepil, iba cez neho nebolo vidno. Cestou z Tatier sme na streche mali 6 párov lyži. Po vyštveraní na Čertovicu sa tuzexový nosič uvoľnil a lyže sa zosypali do priekopy. Na tretíkrát si ich každý musel držať cez okno.Raz na ceste do Nitry v motore niečo buchlo, olej striekal a dymilo sa. Často sme stáli s hasiacim prístrojom v ruke, na ktorý Máša povedala, že strieka slabšie, ako keď Dano ciká. Všetci boli dobrí, doma mama povedala: „Viac do tej starožitnosti nesadnem“. Manželský sľub porušila, ale na pôžičku sme kúpili Wartburga. Keď jedno auto bolo kaput, slúžilo druhé.V zime Bambíno, zvyknuté na teplé kraje, neštartovalo. Vymyslel som habaďúru: na noc som na motor dával koberček, aby nevychladol. Ráno som si na to spomenul až na ceste, keď sa smrad a dym valili z motora. Prehorený koberček som hodil do smetiaka a pokračovali sme v ústrety krajšej budúcnosti. Jazdili sme na drahých Mišelinkách, až sa medzi ne vlúdila lacná Barumka. Bol mráz, deti ma roztlačili a pri stereorádiu sme si nevšimli, že jedno koleso trepe. Za roztrhanú Mišelinku sme dostali Barumku za 550, v druhom obchode mali dušu až po dvacke, v treťom to namontovali. Potom akýsi pastorek neroztáčal motor. Mesiac som ho hľadal, až som pastora kúpil za 2500 zlotých v katolíckom Poľsku, kde sa volá bendix. Po dlhom státí sa zadrelo riadenie, premazanie stálo 1000, Franci ho urobil za 20. Keď sa ťažko hádzali rýchlosti, doťahoval som zhrdzavené spojkové lanko, až sa pretrhlo. V servise ho vymenili, vraj skontrolovali aj štartovacie, ktoré sa cestou zo servisu tiež pretrhlo. Na Bambíne sme najazdili 24 tisíc km. Keď som sa chválil, že len na benzíne som usporil aspoň 10 tisíc, Máša sa opýtala: „A kde sú tie peniaze?“ Dano dodal, že z 24 tisíc, musíme odpočítať aspoň 500, čo sme auto tlačili. Po vychytaní všetkých múch, ktoré som opísal, aj tých, ktoré som neopísal, pretože auto má aj stierače, klaksón, svetlá, blinkre, atď., sa raz Bambíno beznádejne pokazilo. Wartburg tiež nefungoval, takže som lacno kúpil starý Fiat 850. Chvíľu jazdil, na ostatné autá nebolo času, až sa aj ten pokazil. Keď ma dotiahli domov, bolo voľné miesto medzi Bambínom a Wartburgom. Smutno tam podľa veľkosti naše nehnuteľné majetky stáli, nevymenili by sme ich ani za Mercedes, BMW a Audi. Dano túto historickú udalosť nafotil, ale po roku povedal, že film na Ljubiteli bol osvetlený. Bolo mi do plaču, lebo situácia sa už nedala zopakovať. Keď nepojazdnosť aut trvala dlho, Jogo prišiel s výborným nápadom, že kúpime za 4 tisíc starý Wartburg, vytiahneme z neho motor a dáme do nášho. Auto doniesol domov na lane a keď sme otvorili kapotu, bolo tam všetko, iba motor nie. Tešili sme sa, keď sme sa tohto pokladu zbavili, za 400 Kčs si ho odtiahli chalani na súčiastky. Neskôr, v čase krízy, vypomáhala aj Taurija, ukrajinský rebjonok, ktorý sa na rozdiel od talianskeho, stále kazil podľa hesla, ktoré sme za totality potichu vykrikovali na 1. mája pred tribúnou: „Keď chceš vedieť, čo je drina, kúp si kolo Ukrajina!“Naša rodina bola značky Tesla – technicky slabšia. Prvé rádio sme mali od babky, keď mama počúvala Slobodnú Európu, musela papučou po ňom búchať. Futbal v televízii sme chodili pozerať trinástym susedom, bolo tam ako v kine. Práčku, chladničku, mrazničku, telefón, vysávač či auto sme nemali, video, MP-3, mobil, počítač, internet a čo ja viem ešte čo, neexistovali. Dnes to všetci majú - isto čas, ktorý tým ušetria, využívajú na vzdelávanie a tvorivé činy!
