Profesorovi poskočili okuliare: „Vonku je blato, každý nosí galoše, aj...“ „Tata má iné galoše, ale ty a Mikuláš máte rovnaké. Nepožičal si mu ich?“ Ujo povedal, že nie, Heci povedala, že áno, ujo povedal, že vylúčené, Heci zasa, že je to podozrivé. Bolo nám divné, aj keď sme mlčali, že ujo a Mikuláš mali podobné hlasy. „O rok si lepšie všimneme, kto má koho galoše,“ povedala mama. „Ukážte ujovi, čo vám doniesol Mikuláš.“ Ujo si prezeral darčeky a od údivu vrčal: Vŕŕŕ... Mal hlboký hlas a keď ho Heci vyšetrovala zo spolupráce s Mikulášom, tiež zapieral vrčaním. Fero si to všimol: „Ujo Magnusek, ty si lev. Odteraz ťa budeme volať Lev.“ Všetci sa zasmiali, ujo zavrčal a odvtedy zostal Levom. Na rok prišiel Mikuláš v papučiach so staromódnou sponkou. Lev mal zasa snehovky. „Ujo Lev,“ privítala ho Heci, „daj si dolu snehovky, veď je tu teplo.“ Ujo chcel poslúchnuť, ale mama povedala: „Netreba sa prezúvať, veď nie je blato.“ Heci čumela na Levove galoše a keď odišiel, vyhlásila: „Bola som veľmi zvedavá, aké mal Lev papuče. Potiahol ich Mikulášovi.“ „Ako to môžeš tvrdiť?“ zastala sa mama Leva. „Veď sa s Mikulášom nestretli.“ „Nabudúce uvidíme!“ uspokojila sa Helena a veru sme aj uvideli - anjela. S Mikulášom totižto niekedy chodieva aj anjel a čert. Anjel mu posluhuje a čert straší deti. U nás chodil Mikuláš iba sám. Keď sa raz Báš-nény opýtala, či s Mikulášom nemajú prísť aj tieto dve odlišné bytosti, odmietli sme. Pár dní pred Mikulášom Báš-nény navrhla: „Keď už toho čertíška nehcete, tak hcite aspoň dobrého duha andelíčka, který ho bude doprovázet.“ My najprv, že nie, ona, že pročpak ne, my potom, že snáď, ona, že jakpak snáď, až sme nakoniec súhlasili. Potom sa už debatovalo iba o anjelovi: príde, či nepríde, bude lietať alebo chodiť, bude mať krídla a svätožiaru? V mikulášsky podvečer čakanie prerušila správa z neba: „Poďte rýchlo sem,“ zavolala mama, „vonku sa anjel prechádza pod oknami. Jeho krídla sa vznášajú na ulici.“ Rozbehli sme sa k oknu a keď tata trochu vytiahol roletu, zhíkli sme. Malá Heci a Fero uvideli konce letiacich krídel, ja a Marián čiernu osobu, ktorá nimi mávala. „Je podozrivé, že biele anjelské krídla nesie čert v čiernom,“ pošuškal som bratovi. Prikývol a dodal: „Všimni si, že brána naproti je otvorená. Aj Báš-nény očakáva Mikuláša?“ Sprisahanecky sme na seba mrkli, ale tata stiahol roletu, pretože zvonček oznamoval, že Mikuláš a anjel prichádzajú. Anjel bol v bielom, na chrbte mal krídla, ktoré sme videli oknom. Na tvári mal priesvitnú šatku, aby sme, ako nám mama vysvetlila, neoslepli pri pohľade na jeho krásu. Zrazu ľudským hlasom prehovoril: „Dobrý večerník ďerekek, pohválen pán Jezušek Kristušek.“ Pri počutí známeho hlasu všetci zmeraveli. Prvý sa spamätal Fero. Postavil sapred anjela a povedal: Báš-nény. Anjel chcel na svoju obranu niečo povedať, ale Mikuláš ho jemným gestom zastavil. Odvtedy mlčal ako ryba, darmo sme sa ho vypytovali, iba sa ukláňal. Keď návšteva odišla, Heci a Fero vyhlásili: „Anjel bol preoblečená Báš-nény.“ „Ako vám to mohlo napadnúť?“ divila sa mama, „veď v jej okne sa svieti. Tiež čaká Mikuláša s anjelom.“ „Anjela nemusí čakať, pretože sama sebe nemôže prísť na návštevu,“ filozofovala Heci. Fero sa hrabal v cukríkoch a na anjela zabudol. Večernú modlitbu začal takto: „Báš-nényčku, môj strážničku, opatruj moju dušičku,...“ Zasmiali sme sa, mama nám vysvetlila, čo sme už vedeli: „Báš-nény sa preobliekla za anjela, chcela vám urobiť radosť. Nepovedzte jej, že ste ju poznali.“ Sľúbili sme, že jej neprezradíme, že bola anjel. „Nebol náhodou Mikuláš preoblečený ujo Lev?“ osmelil sa Marián. „Obaja majú rovnaké nosy, oči aj hlas.“ „Mikuláš je Mikuláš a Lev je Lev,“ povedala mama jasne. „Najprv vždy príde naozajstný Mikuláš a až potom Lev.“ Hlavným tromfom v prospech pravosti Mikuláša však bolo: „Kto vám v noci dá do topánok cukríky a upečeného Mikulášika? Lev je už doma a my spíme.“ Mikuláš teda zostal Mikulášom a Lev Levom. Roky leteli, ale tradíciu svätého Mikuláša sme si stále ctili. Dávno sme už všetko vedeli, ale deťom, ktoré sme k nám pozývali, sme nič neprezradili. Keď Mikuláša odhalil aj Fero, oznámil nám to ako tajnosť, ktorú nesmú rodičia vedieť, aby sme im nepokazili radosť.P.S.1: Naša suseda, pani Henrietta Bášová, bola umelkyňa: hrala na citaru, robila divadelné kulisy, poľovníkom lepila fúzy a vodníkom zelené vlasy. Pochádzala z Viedne, po slovensky dobre nevedela. Jej jediná dcéra, herečka v Budapešti, zomrela počas vojny na zápal slepého čreva. Báš-nény nemala nikoho, patrila temer do našej rodiny. Dávno už leží na nitrianskom cintoríne, spolu v hrobe s našou prvorodenou dcérou Monikou.P.S.2: Profesora Magnuseka dnes úspešne nahradil kňaz-bloger Marek Vadrna.
