Mama mi oznámila: „Narodila sa mŕtva, nedlho pred narodením prestali srdečné ozvy. Robilo sa všetko možné, bezvýsledne - mŕtve a nepokrstené dieťa.“ Potom aj napísala: „Ideme. Kto pozná tie kroky, keď duch chce stáť ale telo musí ísť? Pud sebazáchovy kričí: nechoď, ale rozum hovorí: musíš, lebo návratu i tak niet. Tak som chodievala do nemocnice na operácie, na eštebé k výsluchom, k lôžku porazenej mamy. Kroky, kroky – cieľ je vždy bližšie, nemysli, choď – nemáš kam utiecť. Naše prvé vnúča smieme vidieť len ako mŕtvolku.“ Deväť mesiacov žila naša rodina spolu. O tri dni už s Tebou sme chceli osláviť prvé výročie jej založenia. Tvoj príchod sme túžobne očakávali. Často sme sa s Tebou zhovárali a počúvali, ako sa radostne hýbeš pod maminým srdcom. Tu som! Pripravte perinku a plienky, narodí sa nový človek, ja, vaše dieťa. A zrazu z neznámej príčiny, krátko pred zrodením Tvoje srdiečko dotĺklo. A bola si také krásne, zdravé dievčatko, vážila si 3,60. Ako prijímala Tvoja duša rozhodnutie, že sa nenarodíš? Na stretnutie s Tebou som sa veľmi tešil. Moja túžba sa dnes splnila. Akoby si len spala, isto o chvíľu otvoríš očká a pozrieš sa na mňa s otázkou: Prečo plačeš? Neraduješ sa z dcérenky? Veľmi som sa na Teba tešila, prečo sa neusmeješ? Očká sa však neotvárajú a nikdy sa neotvoria. Zaspala si navždy. Kto vie, Monika moja zlatá, aký by bol Tvoj život? Ako by vyzeral Tvoj úsmev a Tvoj plač? Mlieko Tvojej mamy sa pre Teba stále tvorí, ty sa však už nezasmeješ, nezaplačeš, nikto Ťa nezanesie mame do náručia. Nezomrela si, iba si k nám neprišla. Prečo? Onedlho by sme Ti vyčesali krásneho kohúta, obliekli pekné šatôčky, aj mašľu dali do vlasov. O chvíľu Ťa ňou previažeme a uložíme do kolísky – truhlou ju volajú – budeš v nej bývať navždy. Nemôžeš už protestovať, ani my! Nikto nevie, prečo Ťa svet neprijal, prečo po čase príprav Tvoj život skončil bez toho, aby si uvidela slnko, vtáky a nebo. Očká si nikdy neotvorila, akej boli farby už sa nedozvieme. Poslednýkrát sa na teba pozerám, chcem si Ťa natrvalo zapamätať. Prvý a posledný raz hladím Tvoje čierne vlasy a studené čelo, onedlho už nebudem môcť. Deväť mesiacov príprav na Tvoje privítanie však nebolo zbytočných. Za ten čas a a najmä dnes, som všeličo pochopil, čo som predtým nechápal. Ty si mi to vysvetlila, som Ti za to vďačný. Túto lásku za Teba príjmu Tvoji budúci bratia a sestry. Zbohom, v spomienkach budeš žiť medzi nami, vždy budeš pre nás prvorodenou dcérenkou. Musíme sa už rozlúčiť. Dôverčivo sa dávaš uložiť k večnému spánku. Aj kríž si pevne držíš v stuhnutých rúčkach. Neboj sa, veď Otec je pri Tebe! „Potom bolo treba kúpiť truhličku, objednať hrobára, nájsť miesto na cintoríne a pochovať dieťa.“ „Keď nie je pokrstené, nemožno ho pochovať, ani sa za neho nesmie slúžiť omša.“ povedali autority. „Keď syn doniesol truhličku, položil ju na zem a pomodlil sa obrady pri pohrebe dieťaťa. Vykropila som hrob svätenou vodou, hrobár vložil truhličku do plytkej jamy a v tej, dobre známej a v živote sa opakujúcej hudbe hrúd čosi zapraskalo, do hrobu hodená hrkálka. Možno nezhnije. Ak ju pod desaťročiach vykopú, či si spomenú, aké more bolesti bolo v srdci tých, ktorí ju nemohli darovať svojmu dieťaťu?“ Smutno spieval vtáčik v korune gaštanu, keď pod ním akýsi ľudia zahrabávali do zeme pozlátenú škatuľku. Bez prejavov, pôct a smútočnej hudby padali slová Otčenáša spolu s hrudami zeme na malé nemluvňa. Tak ako prišlo, tak aj odchádza – ticho a majestátne. Jeho životopis sa skladal z jediného dňa veľkej bolesti. Na kríži je to napísané: narodil a zomrel malý človiečik. A je po všetkom! Dlho čakaná pieseň sa skončila, hviezdička nádeje zapadla do mora smútku. Niet už koho čakať, nikto už nepríde. Tak to už na svete býva: v očakávaní najväčšej radosti často narazíme na bolesť a smútok. Škoda, že iba túto skúsenosť som toho slnečného dňa mohol prežiť so svojou dcérkou. Spi sladko naša jediná, odpočívaj v pokoji a dovidenia. Nikdy na Teba nezabudneme. „Vraj všetci, či zomierame ako nemluvňatá alebo ako starci, ako detí alebo dospelí – zomierame ako zrelí. Keď sa profesor pri skúšaní presvedčí o žiakových vedomostiach povie – dosť. Ak je k žiakovi dobroprajný, urobí tak zavčasu, aby žiak peknou odpoveďou nepokazil pekný začiatok. To je však podobenstvo, v živote to boli a bolí.“ Smrť nie je bodkou za nezmyselnou drámou života, za kolotočom akoby navzájom prekážajúcich si generácií. Myšlienka vzkriesenia blikoce nad hrobmi, bez nej by boli cintoríny smetiskami márnych ilúzií. Necelé dva roky po smrti prvej Moniky sa nám narodila druhá. Dobre si pamätám na jej okále, keď si prvýkrát preslabikovala svoje meno na pomníku v Nitre. P.S.: Ján Pavol II. zriadil v r. 2004 Medzinárodnú teologickú komisiu, ktorej predsedal kardinál J. Ratzinger a požiadal ju o „teologickú jasnosť“ ohľadom osudu zomrelých nepokrstených detí. 30-členná komisia vypracovala 41-stranový dokument s názvom Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu. 19.4.2007 ho Benedikt XVI. podpísal, po 16. storočiach sa ním zmenil pohľad cirkvi na osud týchto detí.
