Ako podpredseda vlády som zostal hriešnikom, ktorý chodil na spoveď. Dvakrát sa stalo, že v tmavej spovedelnici po oľutovaní hriechov mal ešte kňaz kontrolnú otázku. „Pán podpredseda, nedali by sa zohnať nejaké peniaze na opravu kostola?“ Druhá bola konkrétnejšia: „Pán vicepremiér, neviete, kedy už konečne padne Mečiar?“ S tuhým fajčiarom Paľom Rychetským sme boli ako podpredsedovia vlády na konferencii o ľudských právach v Ríme. Ruže mu tam nekvitli, všade bolo vietato fumare. Na návšteve vatikánskeho súdu Rota Romana sa debate nedarilo, predseda Mons. Fiori, Paľo a slovenský sudca Mons. Faltýn by si radi zapálili, ale každý sa ostýchal začať. Arcibiskup Fiori nevydržal a ponúkol podľa neho posvätené cigarety. Ateista Paľo zmäkol a povedal, že bol vždy kresťanom. Z okien sa tak dymilo, že temer prišli hasiči. Moje tetka z východu sa ma vážne opýtala, či je pravda, čo „še u nich na valale hvarí, že Jano Čarnogursky a Fero Mikloško šebe kupeli eroplán a každu nedzelu s nim letajú do Vatikanu na omšu.“ Bola rada, keď som jej povedal, že je to kravina, taká, aké boli zaručené správy, že títo páni sú zlodeji, privatizéri, čiernokabátnici, slobodomurári a homosexuáli. Nedávno sa ma slečna v Tatra banke opýtala, či som otec Františka Mikloška. Odpovedal som jej, že som jeho dedko. Po slávnostnej omši v Brestovanoch 83-ročná babka Piknová dala biskupovi Tóthovi vlastnoručne vyrobený veľký ruženec z cesnaku. Keď sa biskup divil, čo s nim bude robiť, babka mu povedala, že najprv sa na ňom bude dva roky modliť a potom ho môže zjesť. V Terchovej farár vyhlásil, že po omši, na ktorej spievala moja rodina, budem predávať a podpisovať svoje knihy. Babky sa zhŕkli, jednej pri platení vypadla fotografia Mečiara. V modlitebnej knihe mala svätých, v peňaženke Lennona. Pri vchode do silno stráženého amerického väzenia v ráme niečo zapískalo. Policajt zbystril a opýtal sa ma, či nemám zbraň. Povedal som, že nemám a z vrecka som vytiahol – ruženec. Černošská policajtka šéfovi pošeptala: „Pozor, to je jeho zbraň!“ Kto sa v tom vyzná: Slovensko – Slovinsko, my sme mali Kukana oni Kučana, my slovenské ženy, aj oni, zástavy sú podobné. Keď som sa pýtal amerického diplomata, prečo summit Bush – Putin bol u nás, povedal, že Bush sa nechcel znova pomýliť a preto, aj keď myslel na Slovinsko, povedal, že summit bude na Slovensku. Dejú sa aj horšie veci: v závere návštevy prezidenta Rakúska (Austria) v USA mu prezident Reagan povedal: „Pozdravujte kenguru!“ Pred previerkou NBÚ som vypísal 10 lajstrov a ako preverovaný na Tajné, som mal aj osobný pohovor. Ako za totality, jeden úradník bol zlý, druhý dobrý. Zlý do všetkého vŕtal, díval sa na mňa ako na špióna, druhá veľa nehovorila. Voľakedy boli obaja starí, teraz boli mladí, to bol ich nedostatok. Nezaujímali ich moje názory, cesty po USA a návštevy väzníc, boli zvedaví, prečo som ako matematik cestoval na Západ, keď som nebol komunista. Povedal som, že preto, lebo som bol špičkový vedec, ktorý 5x viac pracoval ako komunisti, veľa publikoval a dostával pozvania. Získal som previerku na T, kto by ju chcel kúpiť, lacno predám. Ak nebude záujem, dekrét si dám do truhly pod hlavu aj s inými dokumentmi. Ľubo Feldek, prekladateľ Petrarcu, sa pri historickom moste Ponte Milvio v Ríme potkol na reťazi, rozbil si čelo a dostal päť štichov. Netiekla tu teda iba krv Konštantínových vojakov, ale aj krv slovenského básnika. Keď sme sa neskoro objavili s flajstrom na besede, Feldek sa vyhovoril, že sa príliš hlboko poklonil Petrarcovi. Za mrežami ambasády sme raz večer zbadali „bombu“ zabalenú v igelite. Bolo to v čase našej angažovanosti v Iraku, takže sme kvalifikovane do balíka šťuchali dlhým parazólom. Keď nevybuchol, zavolali sme políciu. Tá vzala nálož rukami preč, boli v nej akési papiere. Zodpovedný diplomat, ktorý po službe oslavoval, sa ma spýtal: „Na-na-napíšem hla-hla-hlásenie?“ „Ne-ne-netreba!“ – odpovedal som. Po štedrom testovaní portských vín na Portugalskej ambasáde, som na ceste domov v aute našiel ratifikačnú listinu k prístupovej zmluve SR do EÚ, ktorú som mal hneď odovzdať na MZV TR. Keď som tam pri prípitku rečnil, povedali mi, že hovorím ako Cicero, netušili odkiaľ prichádzam. Pri slávnostnej recepcii po našom vstupe do NATO sedem veľvyslancov nových členských štátov prijímalo gratulácie. Pri gratulácii neznámeho oficiera som sa ho spýtal, koho ráči zastupovať. Povedal, že je nový veliteľ talianskej armády. Na druhý deň pri jeho inaugurácii po mojom blahoželaní sprisahanecky žmurkol, vedeli sme svoje. V Ríme mi nikdy neodtiahli auto, hoci mohli. Vrcholom bolo, keď mojim deťom, ktoré tam študovali spev, sa minul benzín na Korze, kde ani náš Mercedes nemal prístup. Karabinieri ich odtlačili do protismeru v bočnej uličke a strážili im auto, kým si nezohnali benzín. Pred recepciou Švédska sa limuzíny posúvali, zrazu ich predbehla motorka s malou kabínou. Karabinieri nás zastavili a dali jej prednosť, sedeli v nej dve dámy, mladšia, asi 70-ročná šoférka v bielom kostýme, staršia v čiernych šatách so šperkami vystúpila a čakala na kolegyňu, ktorá nechala motorku tam, kde bola. Dámy vstúpili dnu, karabinieri sa ukláňali, autá sa zasa pohli. Na našich recepciách bývalo veľa hostí, bezpečnostné predpisy sa vtedy ťažko dodržiavali, čo teroristi nevedeli. Raz, pri rozlúčke s posledným hosťom a zavretím budovy mi zodpovedný pracovník zahlásil: „Do budovy vstúpilo 510 ľudí a vyšlo z nej 508.“ Dvaja diverzanti sa doteraz nenašli. Klub Diplomatia ma pozval na súkromný ostrov jazera Bolsena. Šli sme loďou, prezreli si ostrov a navštívili majiteľku princeznú Drago. Ako gavalier som jej zobral krištáľovú vázu, bol som jediný, ktorý na to pamätal. Princeznej som odovzdal dar a viceprezidentke Diplomatie som ukázal obdarovanú ženu. Zbledla, lebo som dar dal príbuznej princeznej z tretieho kolena, ktorá prišla vypomôcť v kuchyni. Riaditeľovi Toyota, ktorý mal byť sponzor nášho koncertu, som povedal, že japonské autá sú výborné, aj ja mám nissana. Nebol nadšený a preto som ho potešil, že môj bývalý kolega vo vláde, minister dopravy, je zástupcom firmy mitsubiši. Riaditeľ Toyoty sa usmial a dal mi tri milióny lír na koncert. Na streche nášho veľvyslanectva bola veľká terasa s malou pieckou. Myslel som, že je to gril, ale bola to piecka na pálenie dôverných spisov. Raz ich v nej členovia bezpečnostnej a požiarnej komisie pálili. Keď papier horí, v určitom momente sa vznesie, najmä vo vetre. Nad ambasádou bolo vtedy rušno, ale D a T zhorelo vo vzduchu. Každú stredu sme hrávali s Nemcami a Španielmi futbal. Po ňom boli večerné akcie, rovno som na ne chodil. V šatni som sa prezliekol do čierneho, na recepcii si nevšimli, že pijem veľa tekutín. Raz som po futbale musel ísť do strediska NATO. Počas jazdy som stvrdol, takže medzi vysokými dôstojníkmi a špalierom vojakov som kríval na obe nohy. Pri návšteve prezidenta Slovenska vo Vatikáne oficiálna delegácia už bola dnu, keď dorazil k vatikánskym gardistom prezidentov referent pre dary so škatuľami. Nechceli ho už vpustiť, precízny vatikánsky protokol súhlasil až po jeho argumente: „Kuva, veď nesiem dary pápežovi“. Český kardinál Špidlík mi na recepcii povedal, že česká ambasáda ho pozvala na oslavu „státního svátku aj s manželkou.“ Potom dodal: „Mají pravdu, moja manželka je matka církev a tá je tady se mnou.“ Keď pri večeri s pápežom v úzkom kruhu kardinálov Špidlík rozprával samé vtipy, papa Wojtyla vyhlásil, že je najvtipnejším mužom Vatikánu, pretože pri jeho vtipoch sa aj kardinál Ratzinger zasmial. Keď sa Špidlíka študenti pýtali, aká je to platonická láska, povedal, že taká, keď jej ide o mužov plat. Keď na stretnutie Jána Pavla II. s kardinálmi neprišiel kardinál Martini, pápež povedal slová z reklamy na aperitív Martini: „No Martini, no party“. 19.4.2005 bolo námestie sv. Petra stredom sveta. Telefóny zvonili, priatelia mi posielali závistlivé SMS-ky. „Víťaz je Nemec!“ kričala do mobilu mladá Američanka, zvyknutá sledovať udeľovanie Oscarov. Po voľbe boli dva pokusy vyrobiť biely dym. Nakoľko komín neťahal, Sixtínska kaplnka bola plná dymu. Niekde som čítal, že je zvláštne, keď v čase vysokých technológii správu miliarde katolíkov o novom pápežovi posielajú dymom, ako voľakedy Indiáni. Po voľbe, aj pri stretnutí s novinármi, mal pápež bielu krátku pelerínu, akoby sa zrazila pri praní. Bolo mu vidno bordové topánky a biele ponožky vysoko nad členkami. V „izbe sĺz“, kde sa pápež prezlieka, boli pripravené tri oblečenia – small, medium a large, krajčíri netušili, kto bude zvolený. Na prvej audiencii s presnými krajanmi pápež, ktorý meškal 20 minút, povedal: „Prepáčte za neskorý príchod, viem, že Nemci sú zvyknutí byť presní, ja som však už potaliančený.“ Keď príhovor skončil, malý Talian povedal otcovi: „Ten pápež hovorí po taliansky ako Schumacher.“ Na audienciách pápež podáva mnohým ruku a fotografuje sa s nimi. Raz si nasadil aj dar – požiarnickú prilbu, inokedy mu vozíčkar podal svoj mobil, prvýkrát v histórii na audiencii pápež telefonoval a nevedel komu. Talianski kardináli pri hodnotení Benedikta XVI. siahli k téme, ktorej všetci rozumejú. Kardinál Bertone, fanúšik Juventusu, porovnal pápeža s nemeckým záložníkom Beckenbauerom, kardinál Angelini, ktorý fandí AS Roma, ho nazval trénerom, ktorého mužstvu chýba duch jednoty a svornosti. Prvá cesta pápeža mimo Ríma bola do Bari. Cestou domov pilót helikoptéry Berardo pápeža požiadal o požehnanie jeho rodného mestečka Duronia. Po súhlase otočil helikoptéru, zlietol nad zem, kde pápež požehnal stovky ľudí, ktoré tam čakali.
