Vianoce v muničnom sklade

Červená guľa mizne za horizontom, z kopca ju ešte uvidíme. Auto sa štverá k zasneženým pláňam, aj keď sa ponáhľame, slnko nás predbieha. Iba krvavá žiara prezrádza, kde bolo pred chvíľou. Horiaca obloha tmavne, mráz prituhuje. Ležím na zamrznutej celte, prvýkrát nebudem na Vianoce doma. Mama mi dnes napísala: „Budeš prežívať svätú noc ako pred 1961 rokmi pastieri. Nech sa i k tvojmu srdcu priblíži krása anjelského spevu.“ V horách padá šero, stĺporadie vysokých jedlí ukazuje cestu k muničnému skladu. Sme na mieste, do reči sa nikomu nechce, stará stráž chce byť čo najskôr späť. Od šiestej do ôsmej a od polnoci do druhej budem v hustom lese sám. Je šesť, začínam, iba myšlienky ma sprevádzajú. Suchota v duši, prázdno v srdci, nebolo času si uvedomiť, že sú Vianoce. Zajtra bude po nich, zasa sa o deň priblíži tvorivý život. Radšej na nič nemyslieť,aj tých 600 dní raz prejde. Tupo sa dívam do tmy, minúty sa vlečú. Mráz treští, obloha je plná ligotavých hviezd, pohľad na ne je nádherný. V tmavých horách je nebo zlatom vyšívaný plášť. Mliečna dráha žiari pomedzi vrcholce. „Len žiadna romantika, žiadne spomienky,“ radí skúsenosť, treba neprítomne hľadieť pred seba a čakať na vystriedanie. Zrazu na chodníku osvetlenom hviezdami niečo zašramotí. Pritlačím sa k stromu, zajko si smelo cupká a sadne kúsok odo mňa, ignoruje stráž i muničný sklad. Ľakám sa aj ďalšieho šuchotu, to veverička preskakuje zo stromu na strom. V diaľke húka sova, odpovedá jej druhá. Divný je to večer, nikto sa nikoho nebojí. Les rozvoniava, postriebrená zeleň sa stráca v mori hviezd. Z vesmíru dnes prichádza tajomné žiarenie, prináša do ľudských sŕdc pokoj a pokoru diaľav. Ostnatý drôt ma už nezastaví, domov prichádzam práve keď spievajú, čaro radosti vchádza aj do mňa. Z myšlienok ma vyrušili kroky a baterka: „Stoj, kto tam?“ „Archanjel Gabriel, neondi sa. Je osem, mínus pätnásť, pakuj sa!“ Vo vykúrenej strážnici kamaráti diskutujú o kaprovi, kapustnici a pive. O pol dvanástej idem na stojku, polnoc vyčkám vonku. V lese je hrobové ticho, hviezdy zbledli, vyšiel mesiac. Padajúca hviezda zanechala jasný chvost - ako v Betleheme. Sneh vŕzga, zrazu počuť z diaľky hlas zvonov. Nočné ticho prináša na svojich krídlach čarovný zvuk z najbližšej dediny. Predstavujem si ľudí, ako sa brodia závejmi na polnočnú. Pocítil som, že aj tu, v muničnom sklade sa dnes Ježiš narodil. So samopalom na pleci som začal spievať vianočné piesne, vošla do mňa veľká radosť. Už som nestrážil tony výbušnín, ale dieťa v jasliach. Mamine slova sa splnili, cez rozžiarené oči nebo splynulo vo veľký, zlatými ihlicami popretkávaný obraz. V strážnici perličky ľadu vsiakli do huňatého kabáta. Ticho rušil iba praskot horiaceho dreva,ihličie na peci rozvoniavalo, zem spala spánkom ľudí dobrej vôle. Slnko už zapadlo, prichádzajú Vianoce. Dlho čakaná zdravá dcéra leží štyri mesiace v hrobe, mama má rakovinu pľúc, tieň smrti visí nad všetkými. Pred večerom som vyšiel ma Kalváriu, predo mnou sa rozprestieralo šťastím rozsvietené mesto. Čerstvý vietor umýval krajinu, tmavé rýchle oblaky prekrývali mesiac, osvetlenie kríža striedala hrozivá tma: “Vezmi svoj kríž a nasleduj ma!“ Modlitby a spevy pri stromčeku boli prosbou o uzdravenie. Pamätám si na úsmev mamy, na slzy, ktoré jej kvapkali na staré šaty i na jej objatie. Snažili sme sa byť veselí. Mama si prezerala Rodinné šťastie a Poviedky o láske, knihy jej obľúbeného spisovateľa Maxima Gorkého. Sú to posledné vianočné darčeky od mňa. Ľútosť mi zvierala hrdlo, vonku hvízdala meluzína. Mama jedla málo, bolesti sa hlásili. Keď prišla reč na dcéru, ona nás utešovala.Zvonili na polnočnú, mama si omotala hlavu do ručníkov a išla do kostola. Jej postava sa stále zmenšovala, už bola iba čiernou bodkou. Všetko sa odohrávalo posledný raz. Organ hral radostné piesne, v kostole sedela schúlená žena, spomínala a modlila sa. Mysľou mi prebehlo radostné detstvo, všetko to krásne, čo pre nás mama urobila.Dnes som sa navždy rozlúčil so svojou mladosťou. Nemohol som dlho zaspať. Koľko noci budem ešte v maminej blízkosti? Čas plynul spolu s nenávratnosťou týchto chvíľ. Za tmavým oknom sa delili rakovinové bunky. Nad krajinou viselo veľkolepé ticho. Snehové vločky nesmelo šušťali v lipovej aleji, aj keď sa voňavých kvetov nedočkajú, spokojne padali na odpočívajúcu zem. V diaľke sa brieždila nádej nového rána. Zotmelo sa, ticho a pokoj sa vznášajú nad cintorínom. Najprv pomaly, potom husto sneží. Na hroboch svietia svetielka, sneh nezháša ohníčky ľudskej lásky. Čas sa zastavil, iba prskanie vločiek v plameni sviec pripomína pominuteľnosť týchto okamihov. Ľudia nezabudli na svojich blízkych, spomienky blikocú večerom. Vidím čerstvé hroby ľudí, ktorí sa tu vlani prechádzali. Hroby malých detí, ktoré neuvideli jas vianočného stromčeka, hroby známych, učiteľov, kňazov, vojakov i kamarátov, každoročne ich sem pribúda. Vidím hroby vyzdobené aj zabudnuté, osvetlené i tmavé, kríže i päťcípe hviezdy. Všetci tu ležia vedľa seba: plány a boje, ideály a snaženia, omyly a sklamania. Na všetkých padá biely sneh. Z radostí a bolestí nedávno žijúcich ľudí zostali iba kopčeky hliny na zamrznutom cintoríne, nad ktorými sa vznáša ticho Svätvečera. Odpočívajúca zem trpezlivo čaká na pohladenie mäkkého páperia. V pohybe chladného ovzdušia s porozumením znehybnejú na hroboch. Nesú vesmírny pozdrav pamiatke zosnulých. Prichádzame tam, kde sme už dnes viackrát boli, naše stopy sú zasa zaviate. Tu leží vedľa seba mama a prvorodená dcéra. Mama deväť mesiacov, jej vnučka vyše roka, dnes by sa už vedela tešiť zo stromčeka. Majestátne ticho sa vznáša nad ich hrobmi, sneh padá na pokornú zem, v ktorej leží aj kus mňa, mojich snáh a túžob. Nad hrobom prvej dcéry stojí otec a matka, pod srdcom ktorej dýchala druhá dcérenka. Dve deti sú s nami, tešia sa z ohníčkov prskaviek a lesku zlatých reťazí.S ligotavým vtákom a veveričkou, s ozdobami vianočných stromov detstva, sa dnes lúčime, snáď ich už v noci vietor rozbije. Dnes majú poslednú úlohu, ozdobiť hroby najbližších. Vtáčik mal nezvyklé šťastie: vždy vyletel iba na Vianoce, videl okolo seba iba radosť a lásku, dnes vidí žiaľ a smútok. Najdrahší dar pod zeleňou stromčeka je prikrytý snehom, nad nevinnosťou dcérky sa týči nádej v jej sestru. Načúvame šuchotu vetrom rozihraných pozlátok, aj zvonček občas zacengá. V gaštanovej aleji nesmelo ševelia biele hviezdičky, ich nežný dotyk chladí viečka zaslzených očí. Zbohom mamička, zbohom dcéruška! Začína Svätá noc. Kalvárske zvony už zvonia na polnočnú. Snehom umytý vzduch a vôňa kadidla pomiešaná s vôňou jedličiek dokresľuje tu jedinečnú atmosféru: „Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa!“ Päť Vianoc som zažil aj v Taliansku. Tam sa život vždy zastavil, ľudia ich prežívali v rodine a v kostole. Rím býval vysvietený, plný hudby a očakávania. Najmä u nás neznámu koledu Tu scendi dalle stelle – Zostúp z hviezd mám rád. Je z r.1744, jej autor je neapolský kňaz sv. Alfonz z Liguori. Kliknite si na www.google.it heslo to scendi dalle stelle, je tam viacero verzií. Skúste http://www.youtube.com/watch?v=THoF5snnSvE, pekná je aj od Adriana Celentana. Vianoce sú šancou k novému začiatku. Dobime si akumulátory dobrotou a láskou, aby sme mali či rozdávať. Buďme ľudia radostní, nedajme sa znechutiť, každý deň začínajme znova, dlho si pamätajme len pekné. Prajem Vám radostné a spokojné Vianoce!