Slnko už zapadlo, decembrový deň sa schýlil. Dym a jemný opar hmly sa zvoľna tiahol pri zemi. Vôkol sa rozprestierala zasnežená krajina plná spomienok. Majestátne ticho prerušovalo iba krákorenie vrán. Odlietali spolu s nenávratnosťou týchto chvíľ kamsi ďaleko. Sneh vŕzgal, oziabalo. Po bielom poli utekal vyplašený zajac. Pomaly sa zotmelo. V diaľke blikotali teplé svetielka. Jedno sa zapaľovalo od druhého, horizont už svietil láskou ľudských sŕdc. Občas zabrechali psy, mráz prituhol. V čistote chladného ovzdušia sa zatrblietala prvá hviezda – o chvíľu ich bola celá obloha. Isto sú medzi nimi aj nemí svedkovia oných betlehemských udalosti spred dvetisíc rokov. Možno, že ich svetlo, vtedy vyslané, sa práve teraz zaligotalo v krištáľoch bieleho snehu. Lebo z nekonečnosti priestoru v Svätvečer hýbe ľudskými srdciami akési tajomné žiarenie. Prináša pokoj ľuďom dobrej vôle. Vyšiel mesiac, hviezdy zbledli. Čerstvý vietor umýval spokojnú krajinu. Priniesol so sebou tmavé, nízko letiace oblaky. Osvetlenie zasnežených polí sa striedalo s tajomným prítmím, iba myšlienky zostávali jasné. Vo vzduchu bolo cítiť' čerstvý sneh. Mesiac a hviezdy zmizli. V holých korunách topoľov svišťal vietor. Ticho večera však nerušil. Niekde ďaleko zapískal vlak, každý sa dnes ponáhľa domov. Meluzína stíchla, nad krajinou už zasa viselo veľkolepé ticho. Čas plynul. Najprv pomaly, potom husto začalo snežiť. V tme šušťali vločky padajúce na odpočívajúcu zem. Ich nemý dotyk bolo cítiť na teplých viečkach zadumaných očí.Začala tichá, svätá noc. Svetlá vianočných stromov šírili svetom lásku, radosť a pokoj. V diaľke zazneli zvony. Ich hlas priniesol na svojich krídlach kyticu zasnežených spomienok... Vrzgot topánok pri ceste na Polnočnú, mrazom umytý vzduch a vôňa kadidla s vôňou jedličiek dokreslili tú jedinečnú atmosféru, na ktorú sa tak vždy celý rok tešievam. Buďme ľudia radostní, nedajme sa znechutiť, každý deň začínajme znova, dlho si pamätajme len pekné. Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa!
