8. septembra 2007 som vo Svätom Jure pracoval dlho do noci. Čítal som spisy kardinála Ratzingera, ktorý ako Benedikt XVI. bol práve vo Viedni. Pred zaspaním som si spomenul na moju návštevu 18.5.2005 pohoria Grand Sasso v Taliansku, kde na nedožité narodeniny Jána Pavla II. pomenovali vrchol a horský chodník jeho menom. Pápež tam často inkognito chodieval, ľudia ho neraz stretli v lese na túre. O jednej som si ľahol, prebudilo ma silné kikiríkanie, akýsi kohút vítal nový deň: je ráno, ide sa pracovať. Bola hlboká noc, dve hodiny. Kohút sa zbláznil, ani on sa nevedel dočkať rána. Z okna som sa pozrel na oblohu, veľký voz stál nad nami v nezvyklej polohe, kto by v ňom sedel, vypadne z neho na zem. Keď svitalo, išiel som s našimi psami Nanou a Lejlou na prechádzku do lesa. Vzal som si mastný chlieb s cibuľou a veci na tréning – guľky a šlajder, o dva týždne budú IV. Kalvárske olympijské hry. V hore bolo ticho, iba MP3 mi vyhrávala do uší. Zrazu sa na čistinke čosi zabelelo, stál tam pápež Jozef Ratzinger. Sprevádzali ho dvaja kocúry, aj slávny Kiko, tí, ktorých si nemohol vziať do Vatikánu. Dnes navštívi Mariazell, privstal si a vyšiel na prechádzku. Úctivo som ho pozdravil, bozkať prsteň mi nedovolil. Milo sa usmial, pamätal si ma zo starých čias v Ríme. Pripomenul som mu, že nebyť futbalu, ani sa s ním nerozlúčim. Spomenul si na audienciu 21.9.2005, keď deti hrali na námestí Svätého Petra futbal a potom mu dali dres a loptu, stál som blízko. Hovoril s ním Michel Platini, potom sa bavil aj so mnou. Nana a Lejla nespustili oči z kocúrov, štvorica však bola pokojná. Bolo to ako v Biblii, keď sa lev hral s baránkom. Pápež nemal naponáhlo, aj keď bolo počuť hukot helikoptér a sirény áut. Všimol si moje vyduté vrecká, navrhol som, aby sme si zahrali guľky. Súhlasil, dorgám rozumel, pár som mu požičal. Postavil kačičky a veru dobre triafal z diaľky, s krokom aj bez kroka. Keď sa mi zásoby stenčili, ukázal som mu šlajder. Tiež si ho požičal, strieľal ako Dávid, v Bavorsku sa tak hrávali. Trafil šišku na vrcholci smreka, jadierka lietali vzduchom, veverička preskočila na vedľajší strom. Opýtal sa ma, čo som počúval na MP3. Keď zistil, že Dvořákovu Novosvetskú, povedal, že ju má rád, aj do programu koncertu 16.4.2007 v aule Pavla VI. pri oslave svojej 80-ky si zvolil túto skladbu. Psy a kocúry šantili slovensko-taliansky. Rušil nás iba stále bližší hukot helikoptér. Svätého Otca som ponúkol mastným chlebom, aj cibuľu si dal. Spolu sme sa prežehnali a začali jesť, aj kocúrom a psom sme dali kúsok. Pochválil som múdrosť jeho kníh, najmä rozhovory s Petrom Seewaldom. Poďakoval som sa mu za zrušenie limba, miesta, kde vraj sú zomreté nepokrstené deti. Bol prekvapený, že som o tom napísal článok, ktorý nikde neuverejnili. Pozdravoval svojho bývalého blízkeho spolupracovníka arcibiskupa Jozefa Zlatňanského, ktorý žije v Topoľčiankach. Sľúbil, že si v taliančine prečíta moju knihu o Taliansku, kde veľa píšem o ňom, aj o dyme v Sixtínskej kaplnke. Požičal si môj mobil, niekde zatelefonoval, hneď sa helikoptéra s bielo-žltou zástavou spustila na čistinku. Dali sme si znak pokoja, požehnal ma, Svätý Jur a Slovensko, do ruky mi vtisol akúsi brožúru a už víchor z vrtúľ rozkýval koruny stromov. Kocúry odleteli s ním, aj psy by boli rady išli. Mrzelo ma, že som sa od vnukov nenaučil fotografovať mobilom. Teraz mi nik neverí, že sa táto príhoda stala, darmo Nana a Lejla súhlasne krútia chvostom. Dojatý nevšedným zážitkom, som si doma pozrel pápežov darček. Bol to ním podpísaný dokument La Speranza della salvezza per i bambini che muoiono senza battesimo – Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu (môj komentár k nemu je na http://www.jozefmiklosko.sk/publicistika/publicistika_nadej_pre_deti.htm).
