Ministerstvo kultúry Ruska pripravilo 17.4.2015 v Bratislave koncert Jar víťazstva, na ktorom vystúpil symfonický orchester Petrohradu a sólisti Mariinského divadla. Zazneli populárne frontové piesne, ktoré mi pripomenuli detstvo, mladosť, školu, prvé lásky, dobré aj zlé ruské filmy, spartakiády. Piesne vyvolávali zimomriavky, aj dávno zabudnuté asociácie. Vojna bola, na rozdiel od romantiky piesní, krvavá a neľútostná s množstvom zbytočných obetí.
V prvej časti po Šostakovičovej Slávnostnej predohre, nasledovali: Žeriavy (https://www.youtube.com/watch?v=XZZHISSfHv4 ), Počkaj na mňa, Večer v prístave (proščaj ljubimij gorod, uchodim zavtra v morje), Tjomnaja noč (https://www.youtube.com/watch?v=sDGLFLKa5o4&index=14&list=RD2178k3kp9ro ), Smogljanka – Moldavanka (https://www.youtube.com/watch?v=Epm6FP54Cec&list=RD2178k3kp9ro&index=12 ). Druhú časť zahájila Romanca zo Sviridovovej Snežnej búrky (https://www.youtube.com/watch?v=m5zSB6Km4ns ), kompozície na Puškinovu báseň. Ďalej zaznela V zemljanke ( v cholodnej zemljanke teplo od tvojej neugasimoj ljubvy), Cesta (cholod trevogy). Diváci sa rozcítili pri piesni Slávici (https://www.youtube.com/watch?v=lKBtGIXsBNU&list=RDIJj1yesQq-I&index=12 nespievajte, aby ste nezobudili vojakov pred bojom) a Blanterovej Kaťuši (sólisti začali vysoko, nedalo sa pridať).
Opakovala sa Cesta A. Novikova a Potrebujeme víťazstvo Bulata Okudžavu (https://www.youtube.com/watch?v=2178k3kp9ro&list=RD2178k3kp9ro&index=1 ) Voľakedy ju spieval s gitarou, improvizované duo s orchestrom bolo výborné.
Deň pobedy, ktorého sa v r. 1945 72 mil. ľudí nedočkalo, spievali všetci. Keď som sa opýtal chalana, čo je to pobeda, povedal, že sloboda. Aj preto, napriek všetkému, treba na Deň pobedy ísť do Moskvy.
Niekde som čítal, že raz, na výročie Októbrovej revolúcie v Moskve, boli zahraniční delegáti s mladými sovietmi na opere Eugen Onegin. Diváci plakali nad osudom Taťjany, ale hneď potom v sprievode kričali "smrť imperialistom a kapitalistom".
Po vojne, v mieri, sa vinou oboch strán svet zasa rozdelil. Československo padlo do „bratského“ objatia Moskvy, stálo nás to mnoho sĺz, potu a krvi. Na čelo sa dostali nevzdelanci a zločinci, ktorí roky beztrestne páchali zlo na slušných ľuďoch.
Komunisti sa nikdy neospravedlnili, mnohí kvôli nim stratili slobodu, talent, zdravie, aj život. Komunizmus nemal ľudskú tvár, rok 1968 nás o tom presvedčil, aj následných 20 rokov biafry ducha. 40 rokov sme žili iné, nie naše životy. Komunizmus zanechal v srdciach ľudí väčšiu stopu, ako sme si mysleli.
V päťdesiatych rokoch sme mali na maturitnom table heslo „Život ruža rozovretá.“ Dobre si však pamätám na perzekúcie inak zmýšľajúcich, na zatváranie a domove prehliadky. V škole sme počúvali básne o súdruhovi Stalinovi, spievali sme „Na horách partizán bojuje“, nútili nás do Pioniera a k Fučíkovmu odznaku. Nič však netrvá večne. V roku 1989 sa obor na hlinených nohách zrútil. Som rád, že som bol pri tom, v prvej línii.
