Začiatkom 80. rokov som sa ako matematik dostal na konferenciu do Arménska. Nikdy nezabudnem na pohostinnosť Arménov, na ich tamadov, ktorí stále vyzývali stolujúcich k duchaplným prípitkom, na úctu mladých k starým. Prejavuje sa v nich tisícročná tradícia a kultúrnosť národa, ktorý žije na tomto území 3500 rokov. Pri návšteve Jerevanu v diaľke z oblakov vyčnieval Ararat, na úpätí ktorého svojho času pristál Noemov koráb. V sídle hlavného biskupa arménskej ortodoxnej cirkvi, v Ečmiadzine, si človek uvedomil veľkosť národa, ktorý izolovane prežil medzi cudzími kultúrami. V upršanom jesennom Cachkadzore som sa podvečer vrátil do Domu arménskych spisovateľov z výletu za čiernymi opsidiánmi. Ležali na lesných cestách v nádherne sfarbenej prírode. Pred vchodom stál chudý starček. Pozdravil som ho, usmial sa a predstavil – Gusik Chandermurjan, arménsky spisovateľ. Debatovali sme skoro celú noc, bol múdrym a talentovaným človekom, roky komunistami prenasledovaný a odstavovaný, žil iba na mlieku. Rozprával mi o ťažkej histórii Arménov, nebál sa veci pomenovať. Čítal mi zo svojich prác, ktoré vyšli len v arménčine – poetické, aj veselé úvahy s jasne kritickým politickým podtónom. Pre svoje názory najvyššiu funkciu, ktorú v živote dosiahol, bol „zamestiteľ pastucha“ – zástupca pastiera. Pri rozlúčke, už svitalo, mi sľúbil poslať svoju novú knihu, ktorá mala konečne vyjsť aj v ruštine. Darmo som čakal, neprišla, snáď nevyšla, ako všetky predtým? Roky mi vŕtalo v hlave, či sa staručký Gusik dočkal slobody, o ktorej sníval. Po prevrate som sa na neho pýtal Rusov aj Arménov – nikto neslýchal o takom spisovateľovi. Je zabudnutý, tak ako mnohí iní, ktorí sa roky bili s komunizmom, a dnes ich nik nepozná, nevydáva, nepropaguje. Snáď iba kamenná tabuľa s krížom, chačkar, niekde stojí v spomienku na neho? Neskôr som po celom svete stretával pekných počerných ľudí, zdvorilých a taktných, usmiatych, ale s nostalgiou za vlasťou, z ktorej ich predkovia pred rokmi museli utiecť – najprv pred genocídou, potom pred komunizmom. Všímal som si ich korektné jednanie, úspechy vo vede a obchode, aj umelecké sklony, najmä spevácke talenty. Pochopil som, že sa jedná o vznešený národ s pohnutou históriou, ktorý prvý na svete v r. 301 oficiálne prijal kresťanstvo. Neskôr sa tým stal menšinou v islamskom svete, ktorý sa ho v 20. stor. snažil zlikvidovať. Tento úmysel sa však nepodaril. Prenasledovanie a likvidovanie Arménov malo v tejto oblasti dlhodobú históriu. Dnes je tomu 97 rokov, čo sa začala ich genocída. 24.4.1915 sa uskutočnila masová poprava asi 1000 ľudí. Najprv zlikvidovali Arménov v armáde, potom inteligenciu, s následnými zatýkaniami a pochodmi smrti - masovými deportáciami do táborov v okolitých púšťach. V máji 1918 sa zvyšky Arménov hrdinsky postavili proti presile a porazili ju. Prišiel však čas komunizmu, pred ktorým tiež museli mnohí ujsť. Dnes ich žije vo svete asi 7 miliónov. Som hrdý na to, že medzi 21 krajinami, ktoré uznávajú genocídu Arménov je aj Slovensko. Národná rada SR pri prerokovaní stanoviska o budúcnosti členstva Turecka v Európskej únii prijala 30.11.2004 na návrh Františka Mikloška uznesenie č. 1341, ktorým „uznáva genocídu Arménov v r. 1915, pri ktorej zahynuli stotisíce Arménov žijúcich v Osmanskej ríši a považuje tento čin za zločin proti ľudskosti.“ Predseda Arménskeho národného zhromaždenia Samuel Nikojan udelil 15.2.2012 Františkovi Mikloškovi za túto iniciatívu čestnú medailu arménskeho parlamentu.
