V pondelok mi zavolala pani Alžbeta Chrenáková (76) z Hlohovca. „Ako sa má Ferko?“ a pozvala ma k nim na návštevu. Predtým sme sa nikdy nevideli, v utorok večer som bol u nich. Prijali ma a pohostili so sestrou Gabrielou (87), také červené víno som dávno nepil. Bol to rozprávkový večer s dvoma nobilnými dámami, ktorí veľa prežili, o všetko sa zaujímajú, všetko vedia a všetkých poznajú. Ich osudy, to je námet na román alebo film. Napriek krivdám sú to ženy radostné, rozprávali o svojich životoch a práci, o Útulku sv. Anny, združení Pokoj a dobro, podpise dekana Šišku pod Pittsburgskou dohodou (v Hlohovci nemá ulicu!), o prenasledovaní veriacich za totality, histórii františkánov. Dobre sa poznali s básnikom a františkánom Ondrejom M. Luckým, hrali v jeho divadelných hrách, videl som kroniku. Spomínali na iného františkánskeho velikána, básnika Rudolfa Dilonga, na kaplána Hlohovca Stanislava Zvolenského, brestovanského farára Mariána Červeného, klavíristu Jozefa Malíka a Jozefa Eibena, ktorého na hraniciach s Rakúskom chytil vlčiak. Aj tak ušiel na slobodu, žil v Toronte a zomrel v Paríži. Pri rozlúčke zaznelo: „Pozdravujeme Ferka! Máme ho radi! Ako si žije, čo robí a bude robiť?“ František všeličo prežil, do roku 1989, aj potom. Bol športovec, matematik, robotník, disident tajnej cirkvi, organizátor sviečkovej demonštrácie, tvrdá hlava. Zažil som ho 12 rokov ako šéf matematikov na Ústave technickej kybernetiky SAV. Vtedy vymyslel nový rýchly algoritmus na riešenie veľkých systémov lineárnych rovníc, bol publikovaný v svetoznámom zahraničnom časopise Computing pod menom F-metóda. Keď sa ho vedci pýtali, prečo sa tak volá, dozvedeli sa, že F znamená Ferova metóda.V r. 1979 pri návšteve Jána Pavla II. v Poľsku všetky zvony krajiny zvonili umieračik komunizmu. Medzi miliónmi nadšených ľudí boli aj slovenskí matematici - Fero a Rudolf Fiby. Komunisti zavreli hraničné priechody a ja, ich šéf, som si všimol, že v Nitre u otca ležia na stole ich súkromné pasy s pečiatkami Úradu predsedníctva SAV na colných prehláseniach, čo znamenalo služobnú cestu, o ktorej som nevedel. Fero sa priznal, že im pečiatky zohnal tajomník Jednoty slovenským matematikov Vladimír Jukl. Obaja leteli lietadlom cez Prahu, sledovalo ich Štb, ktoré sa divilo tejto „služobnej“ ceste. Rozhodli sa, že ich chytia až pri ceste domov, urobili chybu. Po pristatí vo Varšave rehoľa oboch obliekla do habitu a tak prežili v blízkosti pápeža celú návštevu. Pápež o nich vedel, pozdravil ich. Potom sa z rehoľníkov zasa stali matematici, ktorí v požičanom turistickom oblečení išli cez Vysoké Tatry načierno domov. Hranica bola silno strážená vojakmi. V noci omylom vošli do košiaru, ovce začali bľačať. Fero vraj zdvihol ruky ako Mojžiš a hneď nastalo ticho. Pre istotu medzi kameňmi Tatier spálil pas s pečiatkou pražského letiska. Štb na nič nedošlo, iba Fero roky nemal pas, ktorý aj tak nepotreboval, veď ho nepustili ani do Maďarska. Po revolúcii bol František 20 rokov stálicou na politickom nebi Slovenska. Bol dva roky predsedom SNR, dvadsať poslancom. Dvakrát kandidoval za prezidenta, v r. 2008 skončil na treťom mieste. Keď sa pred vyše piatimi rokmi oženil, potešili sme sa, že dobre urobil. Vďaka Ti, brate, za Tvoje, pre Teba neľahké gesto!
