Senátor Flaminio Piccolli sa narodil v r. 1915, ako Alcide de Gasperi, v Trentine. Bol jeho blízkym spolupracovníkom, aj priateľom H. Kohla, ktorý ho pokladal za politika pokračujúceho v de Gasperiho duchu. Nazývali ho aj najkresťanskejším z DC. Po zavraždení Alda Mora v r. 1978 bol predsedom DC, 2x generálnym tajomníkom, 3x ministrom, v r. 1958-1994 poslancom, v r. 1979-1984 poslancom EP.
Onedlho bude 20 rokov, čo som sa s ním stretol v sídle DC na Piazza Gesu v Ríme. V minulosti tam stálo veľa aut, karabinierov a ľudí, teraz po páde DC v r. 1992 po afére Tangentopoli, tam nebol nikto. Senátor ma čakal, veselý a zhovorčivý, mal dosť času. Povedal mi tieto zaujímavé myšlienky:
- Vo vláde v r. 1990-92 si prežil dva šťastné roky, potom prišla hlúposť Západu, ktorá všetko pokazila. Ultraliberálne hospodárstvo, ku ktorému vás presvedčujú, je proti štátu. Štát musí pomáhať svojim chudobným častiam, u nás napr. juhu. Kresťanské sociálne doktríny nie sú proti intervencii štátu.
- Dnes najväčšiu nenávisť voči katolíckej cirkvi nemajú komunisti, ale liberáli, synovia Francúzskej revolúcie. Vo svete vrcholí boj diabla s cirkvou. Problémom cirkvi je, že má veľa slabých biskupov. V Európe treba vytvoriť Kresťanskodemokratickú úniu. Ak ju cirkev nepodporí, dostane sa sama do ťažkostí.
- V Taliansku sa antiklerikálna nenávisť proti cirkvi obrátila aj proti DC. Procesy proti Andreottimu smerovali proti DC. Po 11 rokoch súdov bol oslobodený spod súdnej žaloby. Výčitka, že sa niekde v dave objal s mafiánom, bola absurdná.
- Gorbačov sa mýlil, lebo bez rozvoja ekonomiky sa revolúcia nedá robiť. Západ by mal pomôcť Východu novým Marshalovým plánom. K agresivite v Bosne prispeli Angličania a Francúzi, ktorí podporovali Srbov.
Keď som sa v r. 2000 pripravoval na svoju misiu diplomata v Taliansku, dozvedel som sa, že senátor Piccolli zomrel a že môj prvý rozhovor s ním bol aj posledným.
Mal som šťastie sa pozhovárať aj s bývalým predsedom DC a premiérom Amintore Fanfanim, aj o našej porevolučnej transformácii ekonomiky, ktorá vychádzala z ekonomických teórií Adama Smitha. Fanfani mi venoval niekoľko svojich podpísaných brožúr, aj text prednášky z Tokia z r. 1977 „Doktrína Adama Smitha a súčasná kríza.“ Konštatoval, že podľa Smitha:
„Jednou z prírodných síl, ktoré prevládajú v riadení ľudského správania je egoizmus, individuálne sledovanie vlastných záujmov. Tieto však môžu prísť s inými do konfliktu, celkový výsledok však bude úžitkom. Každý človek by mal mať najväčšiu slobodu a mal by ju garantovať druhým. Egoizmus nie je cnosťou, ale hybnou silou. Egoistický človek nemá zmysel pre činnosť v prospech verejného dobra.“
Fanfani podrobil tieto názory kritike:
„Smithove myšlienky viedli k zavedeniu slobodnej súťaže. Jej neprítomnosť mení egoizmus z hybnej sily na systém privilégií. Pre väčší úžitok spoločnosti je sloboda garantom minimalizácie individuálnych privilégií a výhod. Ekonomické intervencie a dotácie a politický autoritarizmus charakterizovali obchod a politiku minulých storočí. Proti ním sa postavil liberalizmus a demokracia, ktoré prispeli k vzniku parlamentnej demokracie. Marx kritizoval Smitha, ale akceptoval egoizmus za hybnú silu. Tvrdil, že slobodná súťaž ponúka príležitosti na rast privilégií, čo vedie k rozpadu spoločnosti. Súťaž zrušil a tvrdil, že bez súkromného vlastníctva, bez inštitúcie rodiny a štátu sa dospeje k slobode a humanite.“
Záver Fanfaniho bol prorocký: „Ani teória a prax A. Smitha, ani K. Marxa nevyriešia problémy spoločnosti.“ Poprevratový vývoj u nás dal za pravdu týmto jeho názorom, pričom aplikácia sociálneho učenia cirkvi by bolo cesta lepšieho vývoja našej spoločnosti.
