Bola to vládou organizovaná veľká výstava, 410 s. katalóg vydali v Budapešti. Priniesla maďarský pohľad na túto tému, ktorý si temer nevšímal spoločnú históriu iných národov, najmä Slovákov. Ani v úvode štátneho sekretára Vatikánu A. Sodana sa nespomenuli iné národy Uhorska. Cudzinci si to nevšimli, z hľadiska Slovákov to však bolo neobjektívne a necitlivé. Realizáciu tohto projektu som Maďarom závidel. Domov som o ňom poslal podrobnú správu aj s katalógom, žiadal som o jeho recenziu a informovanie Konferencie biskupov Slovenska. Moje námietky boli tieto: - Nič sa nehovorilo o Veľkej Morave, tri riadky boli o misii sv. Cyrila a Metoda, sv. Metoda spomenuli len pri stretnutí s maďarským kráľom.- Spochybnil sa vplyv staršieho kresťanského obyvateľstva v Karpátskej kotline na Maďarov, ktorí neprebrali kresťanstvo od Slovanov.- Nerešpektovali sa úradné označenia našich miest a obcí. Ich názvy boli v maďarčine, návštevník nevedel, o aké mestá ide. Nagyszombat bolo najdôležitejším centrom kresťanstva, málokto vedel, že ide o Trnavu. Iba jeden článok uvádzal slovenské názvy, v ňom sa spomenul maďarský kardinál Péter Pázmány, zakladateľ Trnavskej univerzity, o jeho proslovenskom cítení sa však mlčalo.- Medzi uhorskými svätými sa zabudlo na sv. Svorada a Benedikta. Aj mená svätých slovanského pôvodu mali maďarské názvy. Nepovedalo sa, že kardináli Černoch, Rudnay a Scitovszky boli Slováci. - Prvá zmienka o Slovákoch bola až z novoveku. Popisy predmetov v katalógu neuvádzali, že mnohé predmety pochádzali zo Slovenska.- Udávali sa mapy a štatistiky o katolíckej cirkvi v Maďarsku do r. 1942 a 1982, v tom bola zahrnutá aj slovenská cirkev. O slovenskej cirkevnej provincii zhodnej s hranicou štátu od r. 1977 sa nič nepovedalo.- Na paneli „Katolícka cirkev v Maďarsku v r. 1945-82“ bola Košická a Rožňavská diecéza udaná ako súčasť maďarskej cirkvi. Na paneli „Dôležité pútnické miesta v Maďarsku v 18.-20. storočí“ bolo asi 40 slovenských miest na mape Uhorska s maďarskými názvami. V katalógu bolo 31 historických prác. V niektorých boli témy objektívne opísané – konštatovanie maďarizácie, Andrej Hlinka a Černová, informácie z Vatikánskych archívov, iné boli tendenčné a nepravdivé – v meste Nyitra existovalo kresťanstvo od 10. storočia, prvý kresťanský kostol v strednej Európe nespomenuli. Podrobnejšie boli opísané vzťahy Maďarska so Svätou stolicou, Poľskom, Rumunskom a Nemeckom, o vzťahoch k Slovákom sa nehovorilo. Konštatovalo sa, že „Poľsko aj za socializmu dovolilo maďarské púte. Následnícke štáty zaviedli prísne reštrikcie v praktizovaní náboženstva. V ČSR sa stala situácia ešte horšia pre antimaďarský postoj šovinistickej slovenskej hierarchie a duchovenstva, ktorá sa snažila nedovoliť maďarským procesiám vstup do kostolov na Slovensku v Nitre, Levoči, Sasvári, Selecbányi, Ohegy. Situácia sa nezmenila ani po revolúcii, keď sa Slovensko osamostatnilo. Iná situácia bola v Rumunsku a Srbsku“. MZV SR som navrhol, aby sme aj my urobili podobnú výstavu. Odpoveď bola, že pre nedostatok financií nie je v pláne. Skutočnosť, že Slovensko sa vďaka kresťanstvu udržalo na mape Európy, že jeho históriu nemožno pochopiť bez znalosti histórie kresťanstva, že na Slovensku pád komunizmu vyvolala najmä podzemná cirkev, ktorej sa komunisti báli, nepasovala mnohým do kariet ani v r.2002. Je divné, že maďarské lavicové vlády mali pre zlepšenie slovensko-maďarských vzťahov lepší postoj ako pravicové vlády. Presvedčil som sa o tom neraz osobne u Antalovej vlády v r. 1990-92, bolo a je to tak aj za premiéra Orbána. Maďari zabúdajú na reciprocitu: po Trianonskej zmluve v r. 1920 žilo v Maďarsku asi 630 tis. Slovákov, v r. 1946 po presídlení ich tam zostalo 474 tis., v porevolučnom sčítaní iba 9101 občanov napísalo, že vedia slovensky. Otázka o národnosti občanov v sčítacom dotazníku nebola. V Ríme som zažil veľvyslankyňu Maďarska Enikó Győri, bývalú blízku spolupracovníčku V. Orbána. Stretali sme sa často, bola sebavedomá a autoritatívna. Keď v r. 2002 Orbán prehral voľby, stala sa milšia, onedlho ju odvolali domov. Teraz je štátnou tajomníčkou pre európske záležitosti MR. Veľvyslancom ľavicovej vlády sa potom stal I. Kovács, boli sme úprimní priatelia. Jeho diplomati boli mladí ľudia európskeho zmýšľania. V r. 1999 slovenská komisia KBS (bol som jej tajomník) Iustitia et Pax -Spravodlivosť a mier spolu s maďarskou komisiou usporiadali konferenciu o našich vzťahoch z pohľadu kresťanstva. Napriek obojstrannej tolerancii sa občas iskrilo. V kuloároch mi maďarský biskup povedal: „Našou traumou je, že už generácie učíme deti, že Trianon sa raz napraví a Maďarsku sa vrátia bývalé územia. Dnes sa nikto neodváži povedať, že sa to nestane.“ Mapu, ktorú som v Maďarsku vídal: Veľké Uhorsko včítane Slovenska obkľúčené tŕňovou korunou stále živí absurdnú myšlienku revízie Trianonu. Dnes je mnoho slovensko-maďarských problémov spolitizovaných, vyťahujú sa na obidvoch stranách ako metóda bieleho psa na odpútavanie pozornosti. Bez vzájomnej tolerancie a dialógu, so stálym vracaním sa do minulosti a vŕtaním sa v skutočných a domnelých krivdách a predsudkoch to k lepšiemu nepôjde. Nech sa s tým zaoberajú najmä historici, mládež sa chce dívať do budúcnosti. Vzorom v zblížení oboch národov by mala byť aj slovenská a maďarská cirkev. Kristus mal rovnako rád všetky národy, svojich učeníkov si nevyberal podľa národnosti.
