Česi po r. 1989 Slovákov nechápali. Tvrdili, že vďaka ním sme dosiahli našu úroveň a ako odplatu im „vrážame kudlu do zad“. Chceli „funkční federaci“ s centrom v Prahe, alebo rozchod. Ich postoj sa neskôr zmenil na urazené „Ať jdou!“ Slováci už mali s federáciou svoje skúsenosti, žiadali voľnejší štátny zväzok. Česi nesúhlasili, nechceli dva štáty s „Českou pojišťovňou pro Slováky.“ Dlhé rozhovory delegácií ČR a SR po hradoch a zámkoch, ktoré organizoval najmä Václav Havel, neviedli k ničomu. Brali ľuďom energiu a paralyzovali reformy, ktoré mali na Slovensko podstatne negatívnejší dopad. Od bývalých disidentov sa nedala čakať dohoda, s ktorou by boli obe strany spokojné. Slováci neboli jednotní, nemali jasno, ako ďalej. Bismarck dávno povedal, že „federácia je zväz koňa s jazdcom“. Slováci tvrdili, že sú koňom, Česi, že na nás doplácajú. Vo Federálnej vláde, ktorá bola z rokovaní odstavená, pretože nechcela dať kompetencie republikám, kolovali Inštrukcie k rokovaniam o budúcej forme štátu: „Chceme štát s centrom v Prahe, ak to nejde, aspoň spoločný štát z dvoch alebo viac republík, ak to nejde, federáciu, ak nie, konfederáciu, pokiaľ možno najtesnejšiu, alebo aspoň úniu ako Benelux, ak to nejde, potom dva samostatné štáty so zmluvou o spolupráci a ak to nejde, aspoň zmluvu o neútočení.“Voľby v r. 1992 na Slovensku vysoko vyhralo HZDS (37%), SDĽ mala 15%, KDH 9%. Voliči víťazov nesú zodpovednosť aj za ich budúce prehmaty, divokú privatizáciu a arogantnú vládu jednej strany. V Čechách vyhrala ODS/KDS (34%), KDÚ-ČSĽ mala 6%. Bolo jasné, že rozhodnutie o osude budúceho štátu urobia víťazné strany v oboch republikách.Slovensko si zvolilo vládu, akú chcelo a akú si zaslúžilo. KDH malo tiež podiel na tomto stave. S mnohými vecami sme prišli prví, ale nevedeli sme ich dostatočne vysvetliť, svoje výsledky sme málo propagovali, na nevyberané útoky sme nereagovali, váhali sme so zapájaním hlásiacich sa odborníkov, chýbala profesionálna práca centrály. Napriek tomu, s pätinou zastúpenia vo vládach a parlamentoch, počas rokov 1990-92 KDH odviedlo kus poctivej práce, aj vďaka ktorej sa vtedy žilo pokojne. Samostatné Slovensko bolo v srdci väčšiny KDH-ákov, avšak predstavy o jeho uskutočnení sa líšili od HZDS a SNS. KDH bolo príliš opatrné, rozpad ČSFR za nás vykonali Klaus a Mečiar, každý z iných dôvodov. Vyhlásenie deklarácie o Zvrchovanosti Slovenska a Ústavy SR za platnosti Federálnej ústavy bolo neústavné, mohlo hrať negatívnu rolu pri určovaní nástupníckych štátov. Republika, ktorá by prvá vystúpila neústavne z Federácie, by nebola nástupníckou a stratila by medzinárodné výhody vyplývajú z nástupníctva (delenie majetku, diplomatické uznanie, následnosť zákonov a medzinárodných zmlúv). Po 2 rokoch ako podpredseda vlády ČSFR som bol pol roka poslancom Federálneho zhromaždenia, od ktorého závisela ústavnosť delenia štátu. Vládla tam ignorácia opozície a absurdné divadlo, na konci ktorého vzniklo samostatné Slovensko - cieľ vznešený a dôležitý. Koalícia ODS/KDS s KDÚ-ČSL bola taká, akým bol Klaus, postoje HZDS a SNS určoval Mečiar. Hovoril o 5 variantoch federácie, vo volebnom programe mal konfederáciu, s ktorou Česi nesúhlasili. Samostatnosť hlásala iba SNS, ich poslanci vo FZ urážali Čechov, tí im za to tlieskali. Po nechutných peripetiách sa ústavný rozpad tesne dosiahol 25.11.1992. KDH bola za rozpad iba po referende, čo bolo nereálne. Zdržal som sa hlasovania, spolu s A. Anderkom, J. Bohunickým, M. Gaľom a J. Petríkom. Uľavilo sa mi, keď zákon prešiel, lebo v opačnom prípade hrozil živelný a neústavný rozpad. Zmluvy o vzťahoch ČR a SR boli pripravené narýchlo. Slovensko aj pri delení majetku v hodnote 475 mld. ťahalo za kratší povraz. Napriek tvrdeniam, že občanov sa to nedotkne, 300 tis. Slovákov žijúcich v ČR a 60 tis. Čechov v SR sa zrazu stali cudzincami. 1.1.1993 o polnoci privítal vznik SR na námestí SNP kňaz Anton Hlinka, jeho modlitbu prehlušovali rozbité fľaše. V Dóme Slovensko pozdravil listom Ján Pavol II., ktorý prorocky proti protokolu v roku 1990 pobozkal zem vo Vajnoroch. Historická skutočnosť samostatnosti ma tešila a bolela, veď KDH stálo opľuté v kúte. Vykrikovali najmä tí, ktorí pálili vatry zvrchovanosti a svoju lásku k národu ukázali onedlho, keď sa im štát stal dojnou kravou. Dilemou KDH bolo, že s bývalými komunistami, nacionalistami a kresťansky sa tváriacimi ľuďmi, bolo ťažké budovať posvätnú vec - samostatný štát. Myšlienka o samostatnej stoličke a hviezdičke v Európe patrila Jánovi Čarnogurského. Keď nepochopil, že tento čas nastal, prebrali mu ju iní. Slovensko dlho precízne pripravovalo svoju Ústavu. Po voľbách 1992 návrh Ústavy Mečiar zahodil a dal narýchlo pripraviť inú, terajšiu. Bolo pozitívne, že federálna Listina základných práv a slobôd, ktorú FZ schválilo 9.1.1991, sa celá vnorila do Ústavy SR. Pri jej oslave 31.8.2012 prezident SR hovoril o vtedajšej pokore a odmietaní sebectva, čo som pri najlepšej snahe nepochopil.Niektorí slovenskí politici pred rozpadom predpovedali pre SR katastrofické scenáre: máme menej výnosnú pôdu, ceny potravín vzrastú o 15%, bude 20% inflácia, HDP poklesne až o 20%, nezamestnanosť dosiahne až 25%, nevieme robiť platobný styk so zahraničím, nastane odliv mozgov, štáty nás neuznajú, dôjde k balkanizácii, spomalí sa privatizácia. Tieto predpovede sa nesplnili, iba Klaus stále veril svojej neúspešnej kupónke a Mečiar tak zrýchlil veľkú privatizáciu, že sa z toho doteraz nevieme spamätať. Nakoniec to, ako v rozprávke, skončilo pokojne, kultúrne a ústavne. Obdivoval nás celý svet, závidel nám najmä Balkán, kde tento proces vyvolal dlhotrvajúcu vojnu s temer 300 tisíc obeťami. Slovensko sa stalo uznávaným štátom Európy, Slováci a Česi sú v nej dva najbližšie národy, ktorých vzťahy sa po rozpade federácie podstatne utužili.
