Bol symbolom odporu proti komunizmu. Bojoval s ŠTB, bol posledným väzňom svedomia, sedel s dnešným prímasom Čiech, dominikánom Mons. Dominikom Dukom, isto aj to ovplyvnilo jeho postoj k Bohu a cirkvi. Po nástupe do Prahy som mu poslal do daru zo desať duchovných kníh. Dostal som srdečné poďakovanie s poznámkou, že ho to veľmi potešilo. Bol intelektuálnym politikom, lídrom nežnej revolúcie, takého Slováci nemali. Okolo neho bolo veľa tvorivých, snáď príliš liberálnych ľudí, medzi nimi bolo málo Slovákov. K moci sa vtedy dostali tvoriví ľudia – spisovatelia, vedci,umelci, filozofovia, ktorých myslenie a štýl bol historickým prínosom, darmo ho dnešní oponenti kritizujú.Havel v svojich prejavoch hovoril o veciach, o ktorých západní politici mlčali a mlčia – napr. o etike a mravnosti v politike. Aj jeho slogan, že „Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou“ ovplyvnil klímu porevolučnej spoločnosti, v ktorej bola akási čistota uvažovania a konania. To bola výhoda, o ktorej vtedy Západ ani nesníval. Jeho prejavy, ktoré si písal sám, boli brilantné, prejav v americkom Kongrese nadchol celý svet. V r. 1990-92 som sa s ním často stretával. Boli to slávnostné príležitosti, výjazdy, raz aj v Japonsku a Kórey, aj osobné stretnutia. Vždy bol srdečný a spontánny, v jeho okolí bolo veľa priateľských ľudí, ale okrem Viery Čáslavskej, k skutočnej spolupráci s nimi nedošlo. Hrad bol Hrad, my sme boli v Podhradí, oni, aj my sme mali dosť svojej roboty.Havel charakterizoval komunizmus takto: „Neumožňoval ľuďom tvorivý vývin, bol v rozpore s prirodzeným životom. Negatívne ovplyvnil vzťahy a správanie ľudí. Keď táto ideológia skončila, ľudia nedokázali prijať občiansku spoločnosť a demokraciu... Skutočné hodnoty sú tie, za ktoré sa oplatí prinášať aj obety.“Šokujúcu reč s programom obnovy na základe slušnosti a práva povedal v predvečer Dňa ľudských práv, 9.12.1997, ktorá sa vtedy hodila aj na slovenské pomery: „Moc je v rukách nehodných, ktorí myslia len na seba, čestní nemajú šance. Budujú sa banky, hotely, domy pre bohatých, všetko je dovolené. Hlavnou chybou je pýcha a absencia morálneho poriadku. Najväčšie úspechy sa dosahujú nemorálnymi prostriedkami, najväčšie zisky majú nepotrestaní zlodeji.“V posledných rokoch bolo stretnutí s prezidentom Havlom stále menej. 7.11.1998 som ho náhodou stretol v Bratislave na pešej zóne. Ochranka ma spoznala, vpustila ma k nemu, milo sme si pozhovárali, zasa som prežil závan atmosféry nežnej, jej neformálnych, ale efektívnych metód práce, diplomacie okamihu. Na stretnutie v septembri 1999 vo Veľkých Františkánoch v Bratislave, v predvečer odovzdania medzinárodnej ceny sv. Vojtecha, ma Havel tiež pozval. V pivnici bolo všetko ako voľakedy: stretnutie s Havlovcami, jeho známym doprovodom, aj s bývalými disidentami v svetroch. Hrali a spievali sa ľudovky, tieklo víno, blýskali sa fotoaparáty. Je symbolické, že k Dňu ľudských práv, pred pár dňami Havel osobne v Prahe prevzal cenu Jána Langoša a stretol sa naposledy s tibetským duchovným vodcom dalajlámom. Dnešná smutná správe podčiarklo skutočnosť, že jeho smrťou skončila jedna, nie celkom úspešná etapa snáh o čestnú politiku a že práve takých ľudí, aký bol on, veľmi potrebujú ďalšie pokusy o tento štýl, ktorý je pre dnešný svet v kríze nezastupiteľný.Vašku, škoda, že na Vianoce, ktorých atmosféru si mal tak rád, už nebudeš medzi nami. Svet bez Teba bude chudobnejší, ale konečne si oddýchneš! Zbohem a na shledanou!
Spomienka na Vaklava Havla
Celý svet pozná toto meno, ktoré takto vyslovoval. Jeho osoba spája mnoho vlastností, ktoré kladne ovplyvnili našu novodobú históriu. Práve som na ČT2 dopozeral zaujímavé pásmo o Havlovi, spomienky na obdobie od nežnej revolúcie do ustanovenia novej vlády ČSFR 29.6.1990, v ktorej som mal česť tiež byť. Práve Havel vymyslel vtedy novú funkciu podpredsedu vlády ČSFR pre ľudské práva a ustanovil ma do nej.