Po nežnej revolúcii ma často pozývali na rôzne večere. Debaty, v ktorých sa riešili dôležité veci som mal rád, ceny jedál ma hnevali. Kaviár Malosol v pražskom hotely Palace stál 2000 Kčs, želví polévka pětistovku. Mával som na jazyku Polívkove slová: „Želvy nežerem, chci guláš a pivo!“ Raz, niekedy v r. 1990-91, som dostal pozvanie na večeru do nevľúdneho hotela Palace od slovenských krajanov - podnikateľov z USA, ktorí prišli do ČSFR s A. R. Barronom, šéfom druhej najväčšej káblovej televízie na svete Time Warner Enterprice. Barron ponúkol zadarmo zaviesť káblovú televíziu po celom štáte, platilo by sa až jej používanie. Naše zákony, za ktoré som vtedy zodpovedal, takúto transakciu neumožňovali, aj keď už v marci 1991 moja komisia udelila prvých osem licencií na rozhlasové vysielania. Po dlhom čakaní nastúpil roj čašníkov. Hlavný povedal pst a spartakiáda začala - z tanierov odkryli strieborné dekle. Američania zhíkli od vzrušenia, ja od zhrozenia, lebo za veľa peňazí na tanieroch nebolo nič. Rozprúdila sa vážna debata v angličtine, pri víne padali vtipy. Barron povedal „sorry“, odišiel a vrátil sa so sedemdeckou zapieskovaného Calvadosa, ktorý pred pár dňami kúpil v Paríži za 2500 dolárov. Povedal slávnostný prípitok, pre jeho významnosť ho tlmočil Slovák Viliam Janovský, riaditeľ World Media Agency, Beverly Hills, Ca., USA. Calvados sa otvoril, v runde sme prepili dva vládne platy. Nálada stúpla, čašník dolial a Barron ho vyzval, aby si tiež vypil. Čašník nerozumel anglicky, vzal fľašku a zmizol. V rozpakoch sme stíchli, majiteľ zbledol, keď si predstavil, že jeho „apple brandy“ pijú kuchárky. Opýtal som sa čašníka, kde je fľaša, česky sa Barronovi poďakoval za dar. Všetci padali do mdlôb až sa fľaša zasa objavila. Pri rozlúčke Barron navrhol, aby som zvyšnú tretinu flaše uschoval, dorazíme to pri nejakej budúcej výnimočnej príležitosti. Verejne som na etikete urobil čiaru a Calvados som doma schoval. Občas som ho kontroloval, čiarka povyrástla, obsah získaval na sile!Roky bežali, Barron sa nehlásil, poklad som strážil. 17. júna 2010 mal spisovateľský PI-klub verejnú prezentáciu v Bratislave. Jeho členovia sú katolíci, protestanti, ateisti a Židia, prívrženci pravice, stredu, ľavice a liberáli, Slováci a mix národností Slovenska. Snažíme sa na starobu zabudnúť na deliace čiary, nikoho neškatuľkujeme, robíme literárne akcie, vzájomne sa podporujeme. Ako signorovi „il Presidente“ klubu mi napadlo, že lepšia príležitosť na oslavu – päť dní po voľbách, už nebude. Bývalí papaláši zúfalo zostavovali nezostaviteľnú vládu, blýskalo sa na lepšie časy. Počas vystúpenia som z tašky vytiahol zvyšok 64 ročného Calvadosu a predsedníckemu stolu som nalial do plastikových pohárov KDH k prípitku za víťazstvo zdravého rozumu. Radosť z 20 ročnej slobody sa spojila s radosťou, že demagógia a populizmus končia.25.júna 2010 som bol pozvaný majstrom Petrom Michalicom na jeho festival „Hudba pod diamantovou strechou“ do Kremnice, kde české Quarteto di Gioia zahralo aj nádherné Dvořákove Sláčikové kvarteto G-dur op.106. S majstrom Michalicom sme spomínali na staré časy, na jeho úspešné talianske vystúpenie v Ravelle. Po koncerte ma oslovil Vilo Janovský, bývalý riaditeľ a režisér World Media Agency, ktorý so svojou manželkou Alžbetou Štrkulovou, prvou Miss ČSSR z r. 1967, žije v Kremnici. Spomenuli sme si na stretnutia z porevolučných časov s Berlusconim, Kirchom, Maxwellom, Barronom a inými mediálnymi korifejmi, ktorí sa vtedy snažili privatizovať spoločný televízny kanál pre ČSFR alebo pre východnú Európu. Dozvedel som sa aj novú informáciu: prípitok Barrona Janovský vtedy vedome zle preložil, Barron nepovedal, že oferuje triumf z Paríža nežnej revolúcii. Nikto si nevšimol, že pri otváraní fľašky Barron zbledol a vyskočil, ostatných zaujímal iba tajomný zafúľaný Calvados z Normandie, povojnový ročník 1946...
