V r. 2005 kardináli zvolili muža z bytovky na Piazza della Citta Leonina 1. Každé ráno šiel cez sv. Petra do práce. Ľudia sa s ním fotografovali, obedoval v Tiroler Keller, chodil do kníhkupectiev a do nemeckého kostola Santa Mária dell´Anima. Bol temer štvrťstoročie v službách Jána Pavla II., ktorý často čakal na jeho stanovisko. Neraz vyjadril túžbu sa utiahnuť, šéfa desaťkrát márne žiadal o odvolanie k teologickej práci.Bol nemeckým teológom a akademikom, jemný intelektuál a vedec, schopný pri argumentoch zmeniť názor, zvyknutý otvorene hovoriť o všetkom, hľadať nové a podrobovať kritike staré. Bol všestranne vzdelaný, s prehľadom v hudbe, literatúre, umení a histórii. Jeho obľúbenou knihou je Stepný vlk od H. Hesseho. Ako 37-ročný patril medzi najmladších radcov II. Vatikánskeho koncilu, s H. Küngom, ich volali„konciloví tinedžeri.“ Jozef Ratzinger sa priznal k vtedajšej túžbe povedať v dogmatike „niečo nové, vlastné, vychádzajúce celkom z viery cirkvi“. Keď sa do toho pustil, nuncius mu v r.1977 oznámil menovanie za arcibiskupa. Na hlavičkovom papieri hotela podpísal súhlas, aj keď sa „považoval za povolaného na vedecký život, pričom úloha viesť a riadiť mu bola úplne cudzia“. Podľa slov spolupracovníkov mal geniálne nadanie, nevyčerpateľnú pamäť, dokázal hodiny sústredene pracovať, rýchlo čítať, hovoriť 9 jazykmi. Nemal vodičský preukaz, nešportoval, mal schopnosť zrozumiteľne vysvetliť ľuďom aj ťažké veci. Nemal rád plané kompromisy pre pokoj. Umenie a vedu pokladal za najvyššie dary od Boha. Bol skromný, v motoreste si dal rizoto a postavil sa na koniec radu, po voľbe pápeža mu spod rúcha trčal čierny sveter. V knihách rozhovorov s Petrom Seewaldom: Soľ zeme (1996) a Boh a svet (2000) s nezvyklou otvorenosťou odpovedal aj na ťažké otázky. Seewald bol v mladosti komunista, ako 18-ročný vystúpil z cirkvi, neskôr sa do nej vrátil. Kardinál sa ho nepýtal na minulosť, nechcel poznať dopredu otázky, ani jednu nestiahol a nepridal. Obe knihy sa stali najžiadanejšími titulmi v Taliansku.Kardinála Ratzingera som poznal ako skromného a múdreho človeka z mäsa a kostí, zaujímajúceho sa o radosti a starosti ľudí. Jeho názory boli ľudské a úprimné, nehovoril frázy, priznával, že mnohé zostane tajomstvom. Často som ho vídal na koncertoch, konferenciách, promóciách kníh, recepciách. Mal som šťastie neraz s ním hovoriť. Sám sa priznal, že nechcel byť pápežom. Keď v konkláve videl, že gilotína sa blíži k jeho hlave, prosil Boha, aby si vybral mladšieho a schopnejšieho. Boh ho nevyslyšal. Ako som ho počas služby v Ríme poznal, tušil som, že v budúcnosti môže prekvapiť – názormi, stykmi a rozhodnutiami. V novembri 2012 mi človek z jeho blízkosti povedal, že chradne a preto možno očakávať jeho nečakané kroky. Rozhodnutie vzdania sa funkcie pápeža padlo pred vyše 700 rokmi. Pietro de Morrone bol 80 ročný mních žijúci v domčeku nad Sulmonou. Po 27 mesiacoch neschopnosti voľby pápeža ho zvolili v r. 1294 za pápeža Celestína V. Po 4 mesiacoch pochopil, že v boji mocných nemá šancu. Vzdal sa, jeho nasledovník Bonifác VIII. ho izoloval, onedlho zomrel v chýre svätosti, ktorú hneď potvrdili.Po zvolení Benedikt XVI. podotkol, že aj pontifikát Benedikta XV. bol krátky, oba trvali 8 rokov. Udiali sa v turbulentnej dobe, neprajnej cirkvi. Bleskom bola jeho demisia s priznaním, že mu ubúdajú sily a uznáva neschopnosť vykonávania svojho úradu. Bolo to stanovisko aj k jeho okoliu, ktoré mu nedostatočne pomáhalo a ktoré skrývajúc sa za jeho autoritu konalo aj veci, s ktorými nesúhlasil. Zachoval sa chlapsky, nechcel, aby sekretári riadili Cirkev. Jeho rozhodnutie znamená aj pád funkcionárov kúrie a môže byť vzorom aj iným hierarchom. Na jeho posledných vystúpeniach bolo vidno, ako mu odľahlo. Zasa bol usmiaty a vyrovnaný, s vlnkou pod bielym solidelom a láskavými očami. Pri poslednej rozlúčke na Anjel Pána 24.2. pred 150 tisícom ľudí moja modlitba, aby sa ešte k jasajúcemu davu v okne vrátil, zostala nevyslyšaná.Urobil veľa práce, aj keď ho média neoprávnene kritizovali. Napísal tri encykliky, Láska v pravde priniesla analýzu súčasnej krízy s jasnými návrhmi na jej riešenie. Dopísal trilógiu Ježiš z Nazaretu, excelentné dielo, vydané pod občianskym menom. V homíliách, ktoré si písal sám, obnovil úctu k zabudnutým cirkevným otcom. Otvoril vatikánske archívy do r. 1939, v r. 2007 súhlasil, aby Vatikán vystúpil s témou nespravodlivého osudu Templárov a dekrétom spôsobil obrat v pohľade Cirkvi na osud nepokrstených detí. Dobre chápal nové telekomunikačné možnosti, povedal, že blogovanie je Boží dar. Otvoril Rok kňazov, 11.10.2012 Rok viery, čím sa jasne prihlásil k 2.Vatikánskemu koncilu. Od 28.februára bude Cirkev prežívať Sede vacante - tajomné obdobie, keď Vatikán tlačí pamätné známky a Duch Svätý si obzvlášť vanie, kade chce. Verím, že nový pápež už bude Jozefovi Ratzingerovi na Jozefa sám gratulovať. Teším sa na moment, keď z najslávnejšieho komína sveta bude prúdiť biely dym a túto historickú udalosť zasa oznámia starým indiánskym signálom. Z balkóna Sv. Petra potom zaznie: „Habemus Papam“ a čo sa vtedy pod ním strhne, by som rád zblízka zažil.
